Je kandidátom opozície na post prezidenta vo farbách SaS. Hovorí, že nekradol a má a všetky predpoklady byť dobrým prezidentom. Nemá rád podpásovky a nechce, aby sa Benešove dekréty zopakovali. Svoj názor nepoprel ani pri eurovale a tvrdí, že pravica by mala slúžiť ľuďom. Slovensko sa podľa neho stáva „nárokovou“ spoločnosťou, on by však rád v politike pocítil skôr zničujúci tlak verejnej mienky. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Petrom Osuským.

(1. časť rozhovoru.)

V apríli ste sa ešte vyjadrovali ohľadom vašej prezidentskej kandidatúry skepticky. Čo sa odvtedy zmenilo?

Do žiadnej funkcie v mojom živote som sa nikdy sám “nekandidoval”. K prezidentskej kandidatúre, navrhnutej jednotlivcom, hoc i rozhľadeným blogerom, som celkom prirodzene zaujal rezervované stanovisko. Neskôr, keď sa z toho – bez mojej osobnej účasti – stalo rozhodnutie najvyššieho grémia SaS, tak to už bolo vážnejšie. Odrazu prišiel návrh vedenia parlamentnej strany – a hovoria to ľudia, o ktorých máš dobrú mienku. To už bol vážny argument aby som od práve takýchto ľudí návrh kandidovať prijal. Vedel som, čo to “obnáša” a nerobil som si žiadne ilúzie, že som favorit volieb. Ale jednoducho som považoval za povinnosť lojálne stáť pri ľuďoch, ktorí boli lojálni čo i len k vlastnému slovu v tak vážnej veci ako bol trvalý euroval, takisto, ako som bol aj ja.

Musím povedať, že som v momente hlasovania o trvalom eurovale samozrejme vedel, ako budem hlasovať. Ale bol som trochu na pochybách, či aj okrem nás troch (Dostála, Osuského a Zajaca) sa ešte nájdu ďalší, ktorí dodržia slovo.  Tušil som, že František Šebej nebude hlasovať s nami, aj keď to sľúbil. Keď som sa však na “výsledkovej tabuli” v NR SR objavili výsledky hlasovania, tak vravím Ondrejovi Dostálovi: predstav si, tá SaS-ka hlasovala s nami, s OKS. To bol rozhodujúci moment  pre upevnenie môjho i dovtedy dobrého názoru na SaS.

V prvej reakcii na úvahu o vašej kandidature ste dodali aj to, že hoci máte istú predstavu, ako by mal prezident vyzerať, existujú iste aj iní, možno vhodnejší a kvalifikovanejší ľudia na tento post. Mohli by ste ich menovať?

   

Ja som vymenoval kritériá a tie spĺňa viac ľudí na Slovensku, ktorí majú jeden spoločný menovateľ – sú vysoko pravdepodobne ťažko zvoliteľní. Pretože ľudia, ktorí nekradli, ktorí v zásade neboli na zlej strane nikdy v živote a teda neslúžili komunistom, neslúžili Mečiarovi, nenamáčali prsty do verejných statkov, sú inteligentní, vzdelaní, vo svete nepochybne trochu skúsení, ovládajú cudzie reči, sú ešte stále tu. Sú to ľudia, ako napríklad Martin Bútora, Vladimír Palko,  František Mikloško či František Šebej… Môžem ešte vymenovať zopár ľudí, z ktorých každý je trochu iný, ale ktorí tiež spĺňajú sumárne to, čo by malo byť v prezidentskom paláci. A samozrejme tam patrí aj Radoslav Procházka, pre časť voličov aj Ján Čarnogurský a v istom zmysle zrejme aj Andrej Kiska. A to som ešte nespomenul tých, ktorí sú svojim charakterom, názormi i životnými postojmi ľudsky vysoko cenní, napr. Ondrej Dostál či Martin Mojžiš i viacerí ľudia z mentálneho prostredia časopisu .týždeň.

V čom ste jedinečný v porovnaní s ostatnými, doteraz známymi kandidátmi za prezidenta? Prečo by mali ľudia voliť Petra Osuského?

Toto je veľmi ťažká otázka. Hovoriť o svojej  jedinečnosti by mi padlo zle. Nemyslím si, že som v niečom zvlášť jedinečný. Každopádne z tých z môjho pohľadu pozitívnych vlastností môžem o sebe povedať, že som si nikdy za roky, čo som bol v rôznych vrstvách politiky, nič neprisvojil a nič nečestne nenadobudol. Mám čistý štít, nebojím sa daňového úradu, nikoho a ničoho. Moja vlastná dcéra čakala dva roky, kým sa dostala na univerzitu v čase, keď som bol členom akademického senátu tejto univerzity. A to bola na prijímacích skúškach “prvá pod čiarou”. Ocko jej nič nevybavil – a ona sa ani nehnevala – lebo ma poznala a vedela, že by som nič “krivé” ani pre svoju dcéru neurobil.

A či som jedinečný v iných veciach? Čarnogurský bol predseda vlády a minister, má skúsenosti so zahraničnou politikou. Ako vedúci zahraničných delegácii NR SR mám tiež zahraničnopolitické skúsenosti, hovorím plynule troma svetovými jazykmi –a le to tiž nie je “jedinečné”.  Pán Kiska hovorí, že prezident by nemal byť straník a nemal by byť človek z politiky a sám je vlastne svojou politickou neskúsenosťou medzi kandidátmi jedinečný. Podľa mňa však nie je negatívne či dokonca zavrhnutiahodné mať skúsenosť s ľuďmi, ktorým budeš “prezidentovať” a ktorých spory, škriepky a ruvačky budú svetom, v ktorom budeš pôsobiť. Vieš, s kým budeš mať “tú česť” a do čoho ideš. V tomto zmysle je to podľa mňa skôr pozitívna výbava, aj keď to kolega Kiska považuje za negatívnu výbavu.

Politická minulosť je problém len vtedy, ak si bol v politike osobne  v niečom nečestnom namočený. Ak na teba “niečo majú”, ak ťa môžu vydierať, ak nie si slobodný človek. Ja sa snažím celý politický život držať sa Masarykovho Nebát se a nekrást!. A keďže som nekradol, tak sa nebojím a som slobodný. A môžem byť otvorený, môžem povedať čo chcem komu chcem – priamo do očí. Môžem, lebo viem, že mi nikto nemôže povedať: Budeš ticho a budeš plniť príkazy, lebo inak toto a toto. Mojou cennou výbavou – ani v tom však, pevne verím, nie som jedinečný – je skúsenosť s politikou, nenamočenosť v zlých veciach politiky a snáď i to, že hovorím veľmi dobre nemecky a slušne anglicky i rusky.

Myslíte si, že Robert Fico bude napokon kandidovať?

Nevidím mu do hlavy. Robert Fico by iste veľmi nerád riskoval porážku. Samozrejme, že sa rozhodne na poslednú chvíľu, podľa nejakých kritérií. Ale on chce byť istým víťazom. Chce byť nielen favoritom, ale mať aj istotu víťazstva. A v tomto zmysle bude závisieť na situácii (a iste i prieskumoch či peoplemetroch), čo si on povie a kto ho bude na bojisku prípadne zastupovať – napr. minister Lajčák, alebo ktokoľvek iný, ktorého on určí. Preto neviem, či sa na to podujme – samozrejme sú aj iné motívy, napr. či chce byť ešte predsedom vlády, či nemá pocit, že táto vláda zažije do konca volebného obdobia ťažké časy, neplnenie sľubov a očkávaných istôt a naopak „prúsery“ v súvislosti s plnením záväzkov svojim “veriteľom”.

Okrem kandidáta ľavice, komu dávate najväčšie šance dostať sa do druhého kola?

Ťažká otázka. Zdanlivo by to vyzeralo na pána Kisku, pretože keby sme mali vyjsť z toho, že ľudia sú otrávení politikmi, tak by Kiska ako nepolitik mal byť jeden z tých, ktorý je najnádejnejší. Na druhej strane budú iste i tí, ktorí si budú hovoriť, že by bolo možno dobré, aby tam bol niekto, kto už o komplikovanej veci zvanej politika niečo vie. Druhá vec je, že neviem ako sa bude vyvíjať volebná kampaň, nakoľko sa budú využívať nejaké podpásovky či vyslovené hanebnosti. Musím povedať, že vopred som sa už vo viacerých rozhovoroch zaviazal, že nikdy nebudem na svojich protikandidátov používať nijaké neférové útoky.

Uviedol som dva dramaticky hanebné príklady podpásoviek, keď najprv Gašparovič vytiahol na protikandidátku Radičovú maďarskú kartu, čo bolo lživé a úbohé. A rovnako hanebné a úbohé bolo to, čo predviedol dnes už český prezident Zeman v boji so Schwarzenbergom vo vzťahu k “Sudeťákom”. Predkovia kniežaťa boli príslušníkmi antifašistickej vlasteneckej šľachty, ktorí si zasluhujú úctu.  Od Petra Osuského sa nijaký protikandidát nedočká podobných špinavostí.

Váš prastrýc Štefan Osuský (v tom čase veľvyslanec v Londýne) bol signatárom Trianonu, čo znamenal rozchod s tisícročnou uhorskou vlasťou. Podľa vás dal potom všetky sily do čo najlepšieho budovania a reprezentovania spoločného štátu Čechov, Slovákov, Nemcov a Maďarov i Rusínov.

Áno. Nikdy už po tomto záverečnom podpise “účtu s Uhorskom” – ako to on nazval – nesiahol k ničomu protimaďarskému. Bol bojpovník za demokratickú Československú republiku. Politicky nenávidel len totality, ktoré poznačil existenciu jeho vlasti i jeho samého: fašizmus a komunizmus.

Je o ňom známe, že keď prišli zániku ČSR po vyhlásení protektorátu a Slovenského štátu nemeckí diplomati  na Čs. vyslanectvo v Paríži, aby im vydal budovu, tak im povedal, že ak okamžite neodídu, zavolá políciu, lebo toto vyslanectvo je územie slobodnej Československej republiky a on ho nevydá. Bol demokratom, ktorý mal i vo vzťahu k nacionalizmu veľmi rozumné názory – nikdy nebol autonomistom či priaznivcom rozbitia republiky, ktorej základy kládol. Nepochybne však zastával názor, že Slovensko, ktoré sa postupne emancipovalo a kultúrne i “osobnostne” rástlo, má mať perspektívne iné postavenie, ako malo pôvodne ako mladší brat v spolužití s historickým národom českým.

Nikdy neprejavil názor, že by sa malo ako “odveta” Maďarom vrátiť to, čo zažil napríklad on, keď ho po návšteve vtedajšieho ministra školstva Apponyiho na bratislavskom lýceu vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku len preto, že odmietol povedať, že bude – ako najlepší žiak -dobrým Maďarom tvrdiac, že je Slovák. A tento zážitok bol samozrejme pre 15- 16 ročného chlapca veľmi vážnym zážitkom v živote.  Pre neho bolo celkom pochopiteľné to, že Apponyi nezvládol poslanie podpísať Trianonskú dohodu, istou satisfakciou a tiež osobným zúčtovaním s režimom, ktorý jeho, ako talentovaného, bystrého chlapca, ktorý nakoniec úspešne absolvoval právo na Harvarde, vyhodili zo školy. Je však pozoruhodné, že nikdy v živote nepodporoval akúkoľvek “pomstu” za Apponyiho školské zákony.

Aký je Váš názor na Benešove dekréty? Malo by sa Slovensko ospravedlniť tunajším Maďarom?

Minule som si v .týždni so záujmom prečítal pozoruhodné vzájomné vyjadrenia Štefana Hríba a podpredsedu Fideszu. Myslím si, že je to dobrá cesta. Benešove dekréty sú produktom doby, v ktorej vznikli. Môžeme samozrejme jednoznačne povedať, že v dnešnej Európe by miesto nemali, ale nedá sa uprieť to, že v danej dobe boli javom takmer bežným. Ak však niekto niekde žije tisíc, či hoci len päťsto alebo sto rokov znamená vyhnanie pre vyhnanca evidentne ťažkú krivdu.

Je celkom rozumné, aby sme uznali, že by sme dnes Benešove dekréty nezopakovali.  A bolo by dobré, aby druhá strana uznala, že to, čo dostala pod protektorskou rukou Adolfa Hitlera pri tzv. Viedenskej arbitráži by – hádam – zase už nikdy nemala žiadať. To znamená, že ani jedna ani druhá strana nie sú pri pohľade do minulosti v pozícii, že jedna je totálne poškodená a druhá je totálne nevinná.

Takže viete si predstaviť isté ospravedlňovanie?

Viem si predstaviť konštatovanie faktu, že už sa nikdy nemajú opakovať udalosti, ktoré poškodili naše vzťahy po roku 1848 a zvlášť od Rakúsko – Uhorského vyrovnania v r.1867: zákaz Matice slovenskej,  zrušeni slovenských gymnázií, Apponyiho zákony, neskôr arbitráže a Benešove dekréty. Teda treba vyrátať, takmer ako poctivý účet v reštaurácii, čo sme si zlého urobili a povedať: toto už nebudeme opakovať! A toto by sa malo odohrať možno symbolicky synchrónne na telemostom prepojenom spoločnom zasadnutí parlamentov, kde si povieme: „toto už nebudeme opakovať“ a zahodiť zlú minulosť ako Morenu zjari. Je dobré pripomenúť si a navždy zachovať biblické: “Nerob iným to, čo nechceš, aby robili iní tebe!”

Čo si myslíte o Viktorovi Orbánovi?

V minulom volebnom období sme boli ako členovia Eurovýboru NR SR na maďarské pozvanie v parlamente, kde bolo stretnutie pri priležitosti maďarského predsedníctva EÚ. Viktor Orbán k nám hovoril dosť dlho. Vedľa mňa sediaci poslanec Viskupič chvíľami potriasal odmietavo hlavou a ja mu hovorím: „Vieš, s niečím možno nesúhlasím, ale s väčšinou toho, čo hovorí, súhlasím“. Viktor Orbán hovoril zhruba to, čo si myslím aj ja, že sa netreba vždy a bezpodmienečne koriť pred Európskou úniou a dostať sa do pozície, že si nesmiem dovoliť zahlasovať či vystúpiť proti niečomu, čo si myslí väčšina. Myslím si, že aj keď som v menšine mám v demokracii právo na svoj názor. A nemám rád situácie, aké zažili na vlastnom chrbte Íri, ktorí povedali NIE euroústave, potom ako malého psa, ktorému strčíme nos do nacikanej mláčky, aby si odvykal cikať v byte, tým Írom strčili nos do ich”euroústavnej” mláčky a donútili ich hlasovať dovtedy, kým nepovedali Áno. Toto nemám rád. A v tomto zmysle Viktor Orbán svojim vystúpením ukázal pripravenosť k rezistencii.

Musím však zároveň povedať, že nesledujem vnútromaďarskú situáciu viac ako bežný čitateľ novín a viem si predstaviť, že porazená Sociálna demokracia, intelektuálske kruhy a iní občania majú problém s ústavnou väčšinou, ktorú Orbán má a s tým, ako a načo ju využíva. Ale netrúfam si hodiť kameň na tých ani oných.

Diabolizácia Viktora Orbána, teda to, že má byť stelesneným súčasného európskeho diabla, sa mi nezdá celkom primeranou.  Žijeme v Európe, kde vládli a vládnu ľudia, ako bol Miloševič či Tudjman, ako je Lukašenko. To boli a sú ohrozovatelia demokratických hodnôt civilizácie. Viktor Orbán je človek, ktorý získal veľkú politickú silu z vôle demokraticky hlasujúcich voličov, nie falšovaním volieb ako Lukašenko.  Jedna vec o voľbách – i tých slovenských – vždy: volič si svoju voľbu musí prežiť.  Potom by ju mal v hlave zbilancovať a ísť opäť k voľbám a rozhodnúť sa. Možno inak, možno lepšie. Aj na Viktora Orbána čakajú voľby – tie voľby nesmú byť sfalšované ani nijak inak zdeformované –  a občania v nich zbilancujú jeho pôsobenie. A to považujem za spravodlivé, ale súčasné kameňovanie Viktora Orbána nie je moja šálka čaju.

Malo by Slovensko umožniť pre svojich občanov získať dvojité občianstvo?

Slovensko nemá zbavovať občanov občianstva proti ich vôli nielen preto, lebo to robili komunisti, ktorí naložili do lietadla Alexandra Solženicyna a potom ho zbavili občianstva. V Československej socialistickej republike vyviezli na hranice spisovateľa Pavla Kohouta a zbavili ho občianstva. Na Slovensku sme v čase Viedenskej arbitráže vyviezli na Maďarskom zabraté územie Židov a nechali ich tam ako kôpky sena. Boli činy zlých režimov.  Režimov, ku ktorých metódam sa hádam nechceme vracať.

Musím povedať, že krajiny majú samozrejme svoje vnútorné pravidlá na dvojité občianstvo.  A existujú také, ktoré si nepripúšťajú, aby si mal iné občianstvo, ale robia to plošne. Potom existujú také, ktoré to nepripúšťajú, ale existujú z toho výnimky.

Ja som presvedčený, že ak má  niekto z nejakých – akýchkoľvek – dôvodov aj iné štátne občianstvo, ale nechce byť zbavený alebo vzdať sa toho svojho, štát mu ho nemá čo brať. Vziať občianstvo občanovi, ktorý tu žije a ktorý sa ničoho nezákonného nedopúšťal je neakceptovateľné.  Lebo my i päťnásobnému vrahovi, ktorý dožíva svoje doživotie vo väznici v Ilave, neberieme občianstvo. Je občanom, aj keď päťnásobným vrahom. Neviem si predstaviť, že by som niekomu, kto nič zlého neurobil, mal vziať občianstvo.

V druhej časti rozhovoru sa Petra Osuského budeme pýtať na jeho názor na súčasnú politickú situáciu, na pád Radičovej vlády, ale spomenieme aj najväčšie problémy, s ktorými  dnešné Slovensko zápasí. 

 S Petrom Osuským sa rozprával Zsolt Király

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

 3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom

Je kandidátom opozície na post prezidenta vo farbách SaS. Hovorí, že nekradol a má a všetky predpoklady byť dobrým prezidentom. Nemá rád podpásovky a nechce, aby sa Benešove dekréty zopakovali. Svoj názor nepoprel ani pri eurovale a tvrdí, že pravica by mala slúžiť ľuďom. Slovensko sa podľa neho stáva „nárokovou“ spoločnosťou, on by však rád v politike pocítil skôr zničujúci tlak verejnej mienky. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Petrom Osuským.

(1. časť rozhovoru.)

V apríli ste sa ešte vyjadrovali ohľadom vašej prezidentskej kandidatúry skepticky. Čo sa odvtedy zmenilo?

Do žiadnej funkcie v mojom živote som sa nikdy sám “nekandidoval”. K prezidentskej kandidatúre, navrhnutej jednotlivcom, hoc i rozhľadeným blogerom, som celkom prirodzene zaujal rezervované stanovisko. Neskôr, keď sa z toho – bez mojej osobnej účasti – stalo rozhodnutie najvyššieho grémia SaS, tak to už bolo vážnejšie. Odrazu prišiel návrh vedenia parlamentnej strany – a hovoria to ľudia, o ktorých máš dobrú mienku. To už bol vážny argument aby som od práve takýchto ľudí návrh kandidovať prijal. Vedel som, čo to “obnáša” a nerobil som si žiadne ilúzie, že som favorit volieb. Ale jednoducho som považoval za povinnosť lojálne stáť pri ľuďoch, ktorí boli lojálni čo i len k vlastnému slovu v tak vážnej veci ako bol trvalý euroval, takisto, ako som bol aj ja.

Musím povedať, že som v momente hlasovania o trvalom eurovale samozrejme vedel, ako budem hlasovať. Ale bol som trochu na pochybách, či aj okrem nás troch (Dostála, Osuského a Zajaca) sa ešte nájdu ďalší, ktorí dodržia slovo.  Tušil som, že František Šebej nebude hlasovať s nami, aj keď to sľúbil. Keď som sa však na “výsledkovej tabuli” v NR SR objavili výsledky hlasovania, tak vravím Ondrejovi Dostálovi: predstav si, tá SaS-ka hlasovala s nami, s OKS. To bol rozhodujúci moment  pre upevnenie môjho i dovtedy dobrého názoru na SaS.

V prvej reakcii na úvahu o vašej kandidature ste dodali aj to, že hoci máte istú predstavu, ako by mal prezident vyzerať, existujú iste aj iní, možno vhodnejší a kvalifikovanejší ľudia na tento post. Mohli by ste ich menovať?

   

Ja som vymenoval kritériá a tie spĺňa viac ľudí na Slovensku, ktorí majú jeden spoločný menovateľ – sú vysoko pravdepodobne ťažko zvoliteľní. Pretože ľudia, ktorí nekradli, ktorí v zásade neboli na zlej strane nikdy v živote a teda neslúžili komunistom, neslúžili Mečiarovi, nenamáčali prsty do verejných statkov, sú inteligentní, vzdelaní, vo svete nepochybne trochu skúsení, ovládajú cudzie reči, sú ešte stále tu. Sú to ľudia, ako napríklad Martin Bútora, Vladimír Palko,  František Mikloško či František Šebej… Môžem ešte vymenovať zopár ľudí, z ktorých každý je trochu iný, ale ktorí tiež spĺňajú sumárne to, čo by malo byť v prezidentskom paláci. A samozrejme tam patrí aj Radoslav Procházka, pre časť voličov aj Ján Čarnogurský a v istom zmysle zrejme aj Andrej Kiska. A to som ešte nespomenul tých, ktorí sú svojim charakterom, názormi i životnými postojmi ľudsky vysoko cenní, napr. Ondrej Dostál či Martin Mojžiš i viacerí ľudia z mentálneho prostredia časopisu .týždeň.

V čom ste jedinečný v porovnaní s ostatnými, doteraz známymi kandidátmi za prezidenta? Prečo by mali ľudia voliť Petra Osuského?

Toto je veľmi ťažká otázka. Hovoriť o svojej  jedinečnosti by mi padlo zle. Nemyslím si, že som v niečom zvlášť jedinečný. Každopádne z tých z môjho pohľadu pozitívnych vlastností môžem o sebe povedať, že som si nikdy za roky, čo som bol v rôznych vrstvách politiky, nič neprisvojil a nič nečestne nenadobudol. Mám čistý štít, nebojím sa daňového úradu, nikoho a ničoho. Moja vlastná dcéra čakala dva roky, kým sa dostala na univerzitu v čase, keď som bol členom akademického senátu tejto univerzity. A to bola na prijímacích skúškach “prvá pod čiarou”. Ocko jej nič nevybavil – a ona sa ani nehnevala – lebo ma poznala a vedela, že by som nič “krivé” ani pre svoju dcéru neurobil.

A či som jedinečný v iných veciach? Čarnogurský bol predseda vlády a minister, má skúsenosti so zahraničnou politikou. Ako vedúci zahraničných delegácii NR SR mám tiež zahraničnopolitické skúsenosti, hovorím plynule troma svetovými jazykmi –a le to tiž nie je “jedinečné”.  Pán Kiska hovorí, že prezident by nemal byť straník a nemal by byť človek z politiky a sám je vlastne svojou politickou neskúsenosťou medzi kandidátmi jedinečný. Podľa mňa však nie je negatívne či dokonca zavrhnutiahodné mať skúsenosť s ľuďmi, ktorým budeš “prezidentovať” a ktorých spory, škriepky a ruvačky budú svetom, v ktorom budeš pôsobiť. Vieš, s kým budeš mať “tú česť” a do čoho ideš. V tomto zmysle je to podľa mňa skôr pozitívna výbava, aj keď to kolega Kiska považuje za negatívnu výbavu.

Politická minulosť je problém len vtedy, ak si bol v politike osobne  v niečom nečestnom namočený. Ak na teba “niečo majú”, ak ťa môžu vydierať, ak nie si slobodný človek. Ja sa snažím celý politický život držať sa Masarykovho Nebát se a nekrást!. A keďže som nekradol, tak sa nebojím a som slobodný. A môžem byť otvorený, môžem povedať čo chcem komu chcem – priamo do očí. Môžem, lebo viem, že mi nikto nemôže povedať: Budeš ticho a budeš plniť príkazy, lebo inak toto a toto. Mojou cennou výbavou – ani v tom však, pevne verím, nie som jedinečný – je skúsenosť s politikou, nenamočenosť v zlých veciach politiky a snáď i to, že hovorím veľmi dobre nemecky a slušne anglicky i rusky.

Myslíte si, že Robert Fico bude napokon kandidovať?

Nevidím mu do hlavy. Robert Fico by iste veľmi nerád riskoval porážku. Samozrejme, že sa rozhodne na poslednú chvíľu, podľa nejakých kritérií. Ale on chce byť istým víťazom. Chce byť nielen favoritom, ale mať aj istotu víťazstva. A v tomto zmysle bude závisieť na situácii (a iste i prieskumoch či peoplemetroch), čo si on povie a kto ho bude na bojisku prípadne zastupovať – napr. minister Lajčák, alebo ktokoľvek iný, ktorého on určí. Preto neviem, či sa na to podujme – samozrejme sú aj iné motívy, napr. či chce byť ešte predsedom vlády, či nemá pocit, že táto vláda zažije do konca volebného obdobia ťažké časy, neplnenie sľubov a očkávaných istôt a naopak „prúsery“ v súvislosti s plnením záväzkov svojim “veriteľom”.

Okrem kandidáta ľavice, komu dávate najväčšie šance dostať sa do druhého kola?

Ťažká otázka. Zdanlivo by to vyzeralo na pána Kisku, pretože keby sme mali vyjsť z toho, že ľudia sú otrávení politikmi, tak by Kiska ako nepolitik mal byť jeden z tých, ktorý je najnádejnejší. Na druhej strane budú iste i tí, ktorí si budú hovoriť, že by bolo možno dobré, aby tam bol niekto, kto už o komplikovanej veci zvanej politika niečo vie. Druhá vec je, že neviem ako sa bude vyvíjať volebná kampaň, nakoľko sa budú využívať nejaké podpásovky či vyslovené hanebnosti. Musím povedať, že vopred som sa už vo viacerých rozhovoroch zaviazal, že nikdy nebudem na svojich protikandidátov používať nijaké neférové útoky.

Uviedol som dva dramaticky hanebné príklady podpásoviek, keď najprv Gašparovič vytiahol na protikandidátku Radičovú maďarskú kartu, čo bolo lživé a úbohé. A rovnako hanebné a úbohé bolo to, čo predviedol dnes už český prezident Zeman v boji so Schwarzenbergom vo vzťahu k “Sudeťákom”. Predkovia kniežaťa boli príslušníkmi antifašistickej vlasteneckej šľachty, ktorí si zasluhujú úctu.  Od Petra Osuského sa nijaký protikandidát nedočká podobných špinavostí.

Váš prastrýc Štefan Osuský (v tom čase veľvyslanec v Londýne) bol signatárom Trianonu, čo znamenal rozchod s tisícročnou uhorskou vlasťou. Podľa vás dal potom všetky sily do čo najlepšieho budovania a reprezentovania spoločného štátu Čechov, Slovákov, Nemcov a Maďarov i Rusínov.

Áno. Nikdy už po tomto záverečnom podpise “účtu s Uhorskom” – ako to on nazval – nesiahol k ničomu protimaďarskému. Bol bojpovník za demokratickú Československú republiku. Politicky nenávidel len totality, ktoré poznačil existenciu jeho vlasti i jeho samého: fašizmus a komunizmus.

Je o ňom známe, že keď prišli zániku ČSR po vyhlásení protektorátu a Slovenského štátu nemeckí diplomati  na Čs. vyslanectvo v Paríži, aby im vydal budovu, tak im povedal, že ak okamžite neodídu, zavolá políciu, lebo toto vyslanectvo je územie slobodnej Československej republiky a on ho nevydá. Bol demokratom, ktorý mal i vo vzťahu k nacionalizmu veľmi rozumné názory – nikdy nebol autonomistom či priaznivcom rozbitia republiky, ktorej základy kládol. Nepochybne však zastával názor, že Slovensko, ktoré sa postupne emancipovalo a kultúrne i “osobnostne” rástlo, má mať perspektívne iné postavenie, ako malo pôvodne ako mladší brat v spolužití s historickým národom českým.

Nikdy neprejavil názor, že by sa malo ako “odveta” Maďarom vrátiť to, čo zažil napríklad on, keď ho po návšteve vtedajšieho ministra školstva Apponyiho na bratislavskom lýceu vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku len preto, že odmietol povedať, že bude – ako najlepší žiak -dobrým Maďarom tvrdiac, že je Slovák. A tento zážitok bol samozrejme pre 15- 16 ročného chlapca veľmi vážnym zážitkom v živote.  Pre neho bolo celkom pochopiteľné to, že Apponyi nezvládol poslanie podpísať Trianonskú dohodu, istou satisfakciou a tiež osobným zúčtovaním s režimom, ktorý jeho, ako talentovaného, bystrého chlapca, ktorý nakoniec úspešne absolvoval právo na Harvarde, vyhodili zo školy. Je však pozoruhodné, že nikdy v živote nepodporoval akúkoľvek “pomstu” za Apponyiho školské zákony.

Aký je Váš názor na Benešove dekréty? Malo by sa Slovensko ospravedlniť tunajším Maďarom?

Minule som si v .týždni so záujmom prečítal pozoruhodné vzájomné vyjadrenia Štefana Hríba a podpredsedu Fideszu. Myslím si, že je to dobrá cesta. Benešove dekréty sú produktom doby, v ktorej vznikli. Môžeme samozrejme jednoznačne povedať, že v dnešnej Európe by miesto nemali, ale nedá sa uprieť to, že v danej dobe boli javom takmer bežným. Ak však niekto niekde žije tisíc, či hoci len päťsto alebo sto rokov znamená vyhnanie pre vyhnanca evidentne ťažkú krivdu.

Je celkom rozumné, aby sme uznali, že by sme dnes Benešove dekréty nezopakovali.  A bolo by dobré, aby druhá strana uznala, že to, čo dostala pod protektorskou rukou Adolfa Hitlera pri tzv. Viedenskej arbitráži by – hádam – zase už nikdy nemala žiadať. To znamená, že ani jedna ani druhá strana nie sú pri pohľade do minulosti v pozícii, že jedna je totálne poškodená a druhá je totálne nevinná.

Takže viete si predstaviť isté ospravedlňovanie?

Viem si predstaviť konštatovanie faktu, že už sa nikdy nemajú opakovať udalosti, ktoré poškodili naše vzťahy po roku 1848 a zvlášť od Rakúsko – Uhorského vyrovnania v r.1867: zákaz Matice slovenskej,  zrušeni slovenských gymnázií, Apponyiho zákony, neskôr arbitráže a Benešove dekréty. Teda treba vyrátať, takmer ako poctivý účet v reštaurácii, čo sme si zlého urobili a povedať: toto už nebudeme opakovať! A toto by sa malo odohrať možno symbolicky synchrónne na telemostom prepojenom spoločnom zasadnutí parlamentov, kde si povieme: „toto už nebudeme opakovať“ a zahodiť zlú minulosť ako Morenu zjari. Je dobré pripomenúť si a navždy zachovať biblické: “Nerob iným to, čo nechceš, aby robili iní tebe!”

Čo si myslíte o Viktorovi Orbánovi?

V minulom volebnom období sme boli ako členovia Eurovýboru NR SR na maďarské pozvanie v parlamente, kde bolo stretnutie pri priležitosti maďarského predsedníctva EÚ. Viktor Orbán k nám hovoril dosť dlho. Vedľa mňa sediaci poslanec Viskupič chvíľami potriasal odmietavo hlavou a ja mu hovorím: „Vieš, s niečím možno nesúhlasím, ale s väčšinou toho, čo hovorí, súhlasím“. Viktor Orbán hovoril zhruba to, čo si myslím aj ja, že sa netreba vždy a bezpodmienečne koriť pred Európskou úniou a dostať sa do pozície, že si nesmiem dovoliť zahlasovať či vystúpiť proti niečomu, čo si myslí väčšina. Myslím si, že aj keď som v menšine mám v demokracii právo na svoj názor. A nemám rád situácie, aké zažili na vlastnom chrbte Íri, ktorí povedali NIE euroústave, potom ako malého psa, ktorému strčíme nos do nacikanej mláčky, aby si odvykal cikať v byte, tým Írom strčili nos do ich”euroústavnej” mláčky a donútili ich hlasovať dovtedy, kým nepovedali Áno. Toto nemám rád. A v tomto zmysle Viktor Orbán svojim vystúpením ukázal pripravenosť k rezistencii.

Musím však zároveň povedať, že nesledujem vnútromaďarskú situáciu viac ako bežný čitateľ novín a viem si predstaviť, že porazená Sociálna demokracia, intelektuálske kruhy a iní občania majú problém s ústavnou väčšinou, ktorú Orbán má a s tým, ako a načo ju využíva. Ale netrúfam si hodiť kameň na tých ani oných.

Diabolizácia Viktora Orbána, teda to, že má byť stelesneným súčasného európskeho diabla, sa mi nezdá celkom primeranou.  Žijeme v Európe, kde vládli a vládnu ľudia, ako bol Miloševič či Tudjman, ako je Lukašenko. To boli a sú ohrozovatelia demokratických hodnôt civilizácie. Viktor Orbán je človek, ktorý získal veľkú politickú silu z vôle demokraticky hlasujúcich voličov, nie falšovaním volieb ako Lukašenko.  Jedna vec o voľbách – i tých slovenských – vždy: volič si svoju voľbu musí prežiť.  Potom by ju mal v hlave zbilancovať a ísť opäť k voľbám a rozhodnúť sa. Možno inak, možno lepšie. Aj na Viktora Orbána čakajú voľby – tie voľby nesmú byť sfalšované ani nijak inak zdeformované –  a občania v nich zbilancujú jeho pôsobenie. A to považujem za spravodlivé, ale súčasné kameňovanie Viktora Orbána nie je moja šálka čaju.

Malo by Slovensko umožniť pre svojich občanov získať dvojité občianstvo?

Slovensko nemá zbavovať občanov občianstva proti ich vôli nielen preto, lebo to robili komunisti, ktorí naložili do lietadla Alexandra Solženicyna a potom ho zbavili občianstva. V Československej socialistickej republike vyviezli na hranice spisovateľa Pavla Kohouta a zbavili ho občianstva. Na Slovensku sme v čase Viedenskej arbitráže vyviezli na Maďarskom zabraté územie Židov a nechali ich tam ako kôpky sena. Boli činy zlých režimov.  Režimov, ku ktorých metódam sa hádam nechceme vracať.

Musím povedať, že krajiny majú samozrejme svoje vnútorné pravidlá na dvojité občianstvo.  A existujú také, ktoré si nepripúšťajú, aby si mal iné občianstvo, ale robia to plošne. Potom existujú také, ktoré to nepripúšťajú, ale existujú z toho výnimky.

Ja som presvedčený, že ak má  niekto z nejakých – akýchkoľvek – dôvodov aj iné štátne občianstvo, ale nechce byť zbavený alebo vzdať sa toho svojho, štát mu ho nemá čo brať. Vziať občianstvo občanovi, ktorý tu žije a ktorý sa ničoho nezákonného nedopúšťal je neakceptovateľné.  Lebo my i päťnásobnému vrahovi, ktorý dožíva svoje doživotie vo väznici v Ilave, neberieme občianstvo. Je občanom, aj keď päťnásobným vrahom. Neviem si predstaviť, že by som niekomu, kto nič zlého neurobil, mal vziať občianstvo.

V druhej časti rozhovoru sa Petra Osuského budeme pýtať na jeho názor na súčasnú politickú situáciu, na pád Radičovej vlády, ale spomenieme aj najväčšie problémy, s ktorými  dnešné Slovensko zápasí. 

 S Petrom Osuským sa rozprával Zsolt Király

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

 3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom