Tvrdí, že na Slovensku vládnu pohrobkovia minulého režimu. Jeho túžbou je, aby sa ľudia začali spoliehať sami na seba. Chce byť hlasom mlčiacej väčšiny a  hovoriť pritom pravdu. V novembri 1989 pomáhal rúcať komunizmus, teraz by rád pokazil Ficov prezidentský sen. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta, Milanom Kňažkom.

Čo je ťažšie? Byť hercom alebo politikom?

Všetko, čo človek chce robiť dobre, nie je ľahké. Ale určite je viac spontánnosti v povolaní herca, ako v povolaní politika. Takže po tejto stránke je to ťažšie, zložitejšie. Menej slobodné.

Ktorú rolu považujete počas Vašej profesionálnej kariéry za najťažšiu?

Život nie sú celkom role, tie sú v divadle. Človek existuje vo viacerých pozíciách, funkciách, ja by som rozdelil divadlo od života veľmi, veľmi hrubým a vysokým múrom. Je to čosi úplne iné. Divadlo má svoje zákonitosti a politika takisto. Tak ako inžinier v práci pracuje ako inžinier, alebo doktor v ordinácií ako doktor, tak v súkromí „nedoktoruje” alebo „neinžinieruje”, tak ani herec v súkromí nehrá. Pokiaľ hrá v živote niekto, tak predstiera, a to s herectvom nemá nič spoločné. Takto by som to rozdelil zásadne.

   

Vy ste človek novembra, v r. 89 ste stáli na barikádach a pomáhali ste rúcať socializmus. Po štvrťstoročí vidíte paralelu so súčasnosťou?

Nie že ja ju vidím, tá tu je, a už ju veľmi zrozumiteľne a intenzívne cítiť. Nie tým, že väčšina, ktorá zvíťazila v slobodných voľbách, postavila vládu a má väčšinu v parlamente – to je normálne. Ale nezávislé a kontrolné inštitúcie sú prepojené týmto mafistickým personálnym spôsobom. Napríklad na generálnu prokuratúru, kde po rôznych obštrukciách nebol vymenovaný riadne zvolený kandidát, ale bol vymenovaný spolužiak jednou stranou. Vidíme, že na Najvyššom kontrolnom úrade hybernuje už dva roky človek, ktorý tam už dávno nemal byť. Mal by tam byť opozičný. Ten takisto obštrukčným dôvodom nie je akceptovaný a zvolený Smerom, pretože čakajú, kým opozícia sa vraj zjednotí, a všetci budú za.

To je to totalitné videnie, nestačí mu väčšina, ale všetci musia byť za. Všetci už nikdy nebudú za, ani nikdy nebudú proti, dúfam, v tejto spoločnosti. Takže toto videnie je absolútne relikt minulosti. Vidíme to na Najvyššom súde, kde chcú oddeľovať rôzne funkcie a previerky bezpečnostné. Kde je predsa situácia jasná, že netreba oddeľovať funkciu od funkcií, ale treba Harabína oddeliť od funkcií. Keď je pravdou, čo hovorí Fico, že z tých 1 400 sudcov väčšina je čestných, inteligentných so zmyslom pre demokratické usporiadanie, nech to láskavo nechá na nich. Oni si urobia poriadok, keď tam prestane vládnuť niekto systémom, ktorý je typický spred roka 89 – zastrašovanie, privilégiá, disciplinárne pokračovanie, intrigánske premiestňovanie so špecializácie na špecializáciu nepohodlných sudcov, a tak ďalej a tak ďalej. A to je Harabín. To nie je zlý zákon. Ak na čele demokratickej inštitúcie nestojí demokrat, no tak nebude demokraticky fungovať.

Znamená to, že nám vládnu tí istí? Stále?

Vládnu nám tými istými metódami. Sú to pohrobkovia minulého režimu, ale už s naučeným slovníkom sociálnej demokracie s prízvukom na „demokraciu,” pretože tam nie je nič sociálne. Je jasné, že toto nie sú socialistické strany. Francúzi tomu hovoria kaviároví socialisti, lebo majú príliš erotický vzťah k luxusu a moci na to, aby boli naozaj socialisti. Takže sú to vlastne ľudia s takýmto videním. Tak, ako sme tu mali mečiarizmus, ktorý tiež okrem nacionalizmu vsadil na tieto metódy minulosti, že veľký mesiáš všetko urobí pre ľudí, lepšie, než by si to oni sami urobili pre seba.

Kto môže za to, že nám vládnu tými istými metódami?  

Za to môžu predovšetkým tí, ktorí nesplnili svoje sľuby a svoje úlohy. To nie je genialita Smeru, že majú väčšinu. To je totálne zlyhanie tej druhej strany. Politici, ktorí to spôsobili, by mali urýchlene odísť, pretože už v priebehu piatich až pätnástich rokov nezískajú dôveru občanov. Aj keď volič zabúda rýchlo, ale až tak rýchlo nie. Ľudia, ktorí povalili vlastnú vládu uprostred volebného obdobia, zlyhali politicky, a neprejavili ani náznak štátnického rozmeru. To, že nemajú čo robiť v politike, si musia uvedomiť oni.

S Vladimírom Mečiarom ste spolu zakladali HZDS. Potom ste sa ocitli na opačných stranách ringu. Pokiaľ dobre vieme, kedysi ste obaja boxovali.

Obidvaja nie, iba ja.

On nie?

Nie. To je jedna z fám, on nikdy nestál v ringu.

A nehrozila vtedy nejaká bitka? J

Ja by som sa s nim nemohol biť, lebo to by trvalo veľmi krátko. (Smiech)

Čo konkrétne Vás presvedčilo po roku spolupráce s Mečiarom o tom, že je lepšie odísť? Že nie je génius, ako sa to o ňom na začiatku hovorilo, ale politik s diktátorskými sklonmi a bez zábran?

Nie ako sa hovorilo, tak mi ho predstavili predstavitelia VPN. Nie ja som ho objavil. Nie ja som ho urobil ministrom vnútra. Ja som bol stále v Prahe, u Havla, ako poradca. Nie ja som ho nominoval ako jedného z volebných lídrov a nie ja som ho urobil premiérom. Čiže nie ja som vypustil džina z fľaše. Je to zrozumiteľné z toho čo hovorím, ja som iba upozornil na to, že tí, ktorí ho vypustili, sa ho snažia strkať späť. Na to som nevidel vtedy žiadny dôvod.

To obdobie, keď pracoval v prvej vláde, kde som bol ministrom, bol najlepší predseda vlády akého som zažil. Tých pár mesiacov. Pripravený, vedel o všetkých materiáloch, robil suverénnu politiku, tak ako sa mala robiť od začiatku. Ja v tom nevidím žiadny problém. Až keď som opustil VPN a založili sme HZDS, tak som ho poznával už nie iba raz do týždňa ako premiéra, ale som ho spoznával ako politika, ako predsedu strany, v ktorej som bol. Tam sa situácia veľmi rýchlo začala zmeniť a po pár mesiacoch som zistil, že je to človek, ktorý koná svojvoľne, ktorý koná v rozpore s tým, ako sme sa dohodli, ktorý vlastné rozhodnutia vydáva za spoločné rozhodnutia, a ktorý okrem toho je dezorientovaný v zahraničnej politike a tak ďalej a tak ďalej. A začal som proti tomu protestovať, až to vyvrcholilo v marci roku 1993, kedy som odišiel ako prvý z HZDS, nie medzi prvými, ako sa to mylne interpretuje a založil som demokratickú stranu alianciu, ktorá postupne prerástla rôznymi spojeniami až v koalíciu, ktorá porazila mečiarizmus v roku 1998.

13 rokov ste boli vo vrcholnej politike. V prvých rokoch samostatného Slovenska, v čase, keď sa vytvárali mnohé súčasné inštitúcie a prepojenia. Aká je Vaša spoluvina za stav veci verejných a za súčasnú klímu a stav spoločnosti?

Spoluvina? To nie je dobrá otázka. Ja necítim žiadnu spoluvinu na tom, že sme pripravili slobodné voľby. Myslím si, že je dobré, že vyhralo VPN. V tých druhých voľbách síce vyhralo HZDS, ktorého ja som bol členom, ale ešte stále sa nediali veci, ktoré sme neskôr pomenovali ako mečiarizmus. Ak vo voľbách v roku 1994 na jeseň, keď vyhralo HZDS, čo už bolo poldruha roka po mojom odchode z HZDS. To si treba uvedomiť. Voľby vyhral on, a tam už nesú vinu viacerí, lebo sme stratili 13 % tým, že sme sa nechceli vzdať svojich straníckych tričiek.

SDĽ vytvorila tzv. Spoločnú voľbu, ktorá zlyhala a tak-tak, že prešli do parlamentu s 10,4 bodmi. Demokratická strana prepadla, aj mnohé iné. Bohužiaľ. No, a vyhral Mečiar a potom bola noc dlhých nožov a nastala divoká privatizácia, rabovačka a nastali prepojenia, mafie so štátnou mocou, ale to už nebola moja vina. Ľudia zvolili Mečiara a niektoré politické strany, bohužiaľ, mohli by sme ich ešte konkrétnejšie menovať, podcenili vtedajšiu situáciu.

Povedzme, že tam je moja vina, že všetci dohromady spolu by sme už nevyhrali voľby. No a potom v prvej Dzurindovej vláde sa podarilo tento strašný hendikep prekonať, keď nás nazvali čiernou dierou Európy a podpísalo sa dvadsať zmlúv vo vzťahu k Európskej únií po prístupovom procese. A keď som odchádzal z politiky – podotýkam, dobrovoľne – v roku 2002, Európska únia bola jasná. A potom som už odišiel z politiky, takže nenesiem žiadnu spoluvinu na ničom, čo sa odohralo po roku 2002.

Môžete povedať tri konkrétne veci, čím ste Vy osobne najviac zaujali v doterajšej politickej kariére, a na čo ste najviac hrdý za to, čo ste už to pre túto krajinu spravili?

No, slobodné voľby, resp. inak – zmena režimu. Zlom, ktorý sa odohrá raz za históriu krajiny z totality do demokracie. Slobodné voľby a vznik politických strán, slobodný vývoj, porážka mečiarizmu. A za štyri roky založenie ministerstva zahraničných vecí, vstup do medzinárodných štruktúr, založenie 54 ambasád deň po 1. januári, tvorba koncepcie zahraničnej politiky a jej realizácie. A mohol by som asi dlho pokračovať. Ukrajina po osamostatnení mala 4 ambasády, Slovensko 54, je to obrovský rozdiel a plus práce za tým. A je tu oblasť kultúry. Myslím si, že tu by som mohol hovoriť od Univerzitnej knižnice, cez Národné divadlo, cez vytvorenie nezávislého rozhodovania o kultúre. Šéfka sekcie pani Jarábiková, konkrétne pre menšinovú kultúru, ktorá robila obrovský kus práce za tie štyri roky. Môžete sa opýtať jej, ako sa nám spolupracovalo..

Kňažko ako prezidentský kandidát

Ako sa dá poraziť Robert Fico?

Áno, to je ťažko povedať, ako sa dá poraziť Fica. Ja si myslím, že treba hovoriť pravdu. Pretože Fico ju nehovorí. A treba prebúdzať ľudí, ktorí už upadli do letargie, pretože zistili, že nič nezmenia, že nie je rovnosť pred zákonom, že nie je rovnosť šancí pri zamestnaní v štátnej administratíve, že sa uprednostňuje stranícke tričko pred odbornosťou.

V rôznych oblastiach, vrátane bohužiaľ vzdelávania, je tu korupcia, ktorá vládne nad všetkým. Je tu paralyzované súdnictvo, pretože je takto udržiavané. Čiže toto všetko treba ľuďom povedať. Tá mlčiaca väčšina, ktorá sa z týchto ľudí vytvorila, ktorí už rezignovali, potrebuje svoj hlas. A ja mám hlas silný a budem s tým hlasom poukazovať, nielen v rámci kompetencií konať tak, ako prezident konať má. Ale tie problémy, ktoré trápia spoločnosť, pomenujem pravdivo. To je začiatok úspešného riešenia. Pomenujem tiež tých ľudí, v ktorých kompetencii to riešiť je, ale to neriešia. Takže dúfam, že to bude stačiť na to, aby som získal väčšiu dôveru od ľudí, ktorým záleží na budúcnosti viac, ako Ficovi. A okrem toho si myslím, že ako jediný z týchto kandidátov dokážem v diskusii s nim presvedčiť ľudí, že pravda nie je na jeho strane. Obávam sa bez toho, aby som sa kohokoľvek chcel dotknúť. Svojimi skúsenosťami, rétorickou schopnosťou, reakciami, mentálnou pripravenosťou budú možno ľahším sústom pre Fica.

Aktuálne prieskumy už ukazujú istú tendenciu, no tie môžu byť skreslené. Televízne debaty môžu premiešať poradie kandidátov. Vy zatiaľ súperíte o druhé miesto. Koho považujete za svojho najväčšieho konkurenta spomedzi prezidentských kandidátov z pravicového spektra?

Ja to takto nevnímam. Ja som bol jediný, ktorý na prvej tlačovej konferencii povedal, že sa nebudem negatívne vymedzovať od nikoho z demokratických kandidátov. A svoje sľuby dodržím, dokonca ja budem hovoriť o svojich prednostiach a nebudem hovoriť o slabých stránkach nikoho zo zúčastnených kandidátov, a tým pádom ani nebudem označovať nikoho za svojho najväčšieho konkurenta. Ponechám to na nich a hlavne na voličov.

Ja sa ich budem snažiť presvedčiť tým, čo mám za sebou, svojou čitateľnosťou, svojimi skúsenosťami , svojimi postojmi v kľúčových situáciách, kde som sa vždy rozhodoval podľa svojho presvedčenia, vedomia a svedomia. Aj keď je to sprofanované. Nikdy nenájdete v mojej politickej činnosti rozhodnutie, ktoré by smerovalo k bezobsažnej moci, alebo ktoré by smerovalo k ekonomickým výhodám alebo iným výhodám. Vždy to bolo preto, že som bol presvedčený, že treba takto konať a tak budem konať dokonca tých 10 rokov.

V jednom rozhovore ste povedali, že by bolo možno politicky šikovné, ale štátnicky absolútne prepadák, keby ktokoľvek, kto má šancu postúpiť do druhého kola, sa negatívne vymedzoval voči ostatným. Odradil by tak voličov, ktorí budú v druhom kole potrební, aby zvíťazil demokrat. Vo februári ste ale vyzvali Andreja Kisku na duel potom, ako odmietol ísť do debaty časopisu.

Nie, to je mylná informácia. Ja som ho vyzval iba, aby chodil na diskusie, lebo kvôli nemu tá diskusia odpadla. A nebola. Čiže som to považoval za nesprávne, ale nič viac som nepovedal, a to že som ho ja vyzval, to už je otázka médií.

Ale v narážke na pána Kisku ste vo februári vyhlásili, že „krajinu nemožno riadiť z billbordov, preto je čas na debatu medzi pánom Kiskom a mnou. Budúci prezident bude čeliť zložitým situáciám, a preto je dôležité, aby voliči poznali oboch kandidátov.“ Takže ste ho vyzvali na diskusiu s vami. Ako máme rozumieť vašim predchádzajúcim slovám?

Vyzval som ho, aby prišiel na verejné diskusie. Takto. Na diskusiu so mnou, v podstate aj so mnou, ale bolo to myslené v kontexte verejnej diskusie, na ktorú neprišiel. A povedal som, že z billboardov sa to celkom nedá, že je dôležité, aby ho poznali voliči, aby som ho poznal aj ja. Pokiaľ chcem v prípade, že nepostúpim do druhého kola, spokojne povedať, že áno, to je ten správny chlap. Musím niečo o ňom vedieť, musím vedieť ako sa vyjadruje, ako rozmýšľa štrukturálne, ako reaguje, pohotovo. Pretože to bude ťažká situácia. A je potrebné, aby tam bol človek, ktorý to ustojí, ktorý bude mať dostatok guráže, vedomostí, schopností, odvahy. Vyzval som ho nie na súkromnú diskusiu, ani na nejaké hádanie, ale aby chodil na verejné diskusie. Lebo to je najdemokratickejší spôsob, ako prezentovať svoje názory, obhajovať svoje postoje v živote a skutky. Ako inak?

Fajčili ste už marihuánu?

Nie, hašiš. Ja som to zrozumiteľne povedal, že v roku 1969 hašiš a obviňovali ma, že klamem, lebo že vraj aj hašiš je marihuána. Ja to neviem. Ja sa tým nezaoberám. Jedna cigareta v 1969, lebo som to chcel skúsiť. Ponúkli mi to kolegovia z Rakúska alebo Španielska vtedy. Ale nejako mi to proste… nič nehovorilo. To je všetko.

Predstavte si, že ste v poslednej prezidentskej debate v druhom kole s p. Ficom. Máte jednu minútu. Akú otázku by ste mu položili?

Chcel by som odpovede na niekoľko otázok. Odpovede, ktorým sa vyhýba. Kde je expertíza hlasu, ktorý sa mu tak veľmi podobá, keď zháňal peniaze vlastnou hlavou? Prečo emisie naposledy, ktoré okradli túto krajinu o desiatky miliónov (45 až 70 miliónov), prečo bolo zastavené vyšetrovanie? Prečo za jeho vlády obhajoval rozhodnutie ministra životného prostredia? Prečo keď minister životného prostredia vo vláde chcel zrušiť túto zmluvu, on zrušil ministra, ale zmluvu nechal dobehnúť? To znamená, že nech vysvetlí, aký podiel mal na tomto špinavom kšefte. Už minúta uplynula, a kládol by som ďalšie, ďalšie a ďalšie otázky. Chcel by som odpovede, neuspokojil by som sa s tým, čo zvyčajne hovorí, že nebudem odpovedať na klebety. Pretože klebety sú to vtedy, pokiaľ ich niekto nevyvráti. Tak nech ich vyvráti. Potom to budú klebety. Ak ich nevyvráti, tak to zaváňa pravdou. A pravda zrejme preňho nevonia pekne.

V prípade Vášho víťazstva, aké budú Vaše prvé tri kroky v Grassalkovichovom paláci?

Tých krokov bude viac, bude treba dobehnúť všetko, čo sme zanedbali, a na to odpoviem tak možno odľahčene. Bude to nezvyčajná situácia, keď sa stane, priam výnimočná, tak urobím aj niečo výnimočné: začnem seriózne pracovať.

Milan Knažko a jeho názory (aj) na Maďarov

Čítajú nás hlavne Maďari, tak nám dovoľte položiť niekoľko tých klasických otázok. Čo hovoríte na dvojité občianstvo?

Zlý zákon, ktorý reagoval na zlý zákon. Skratka: nie je správne to, čo urobil Orbán, a nie je správne to, čo urobil Fico. Mne veľmi záleží na tom, aby všetky národnostné menšiny, etnické skupiny, ľudia bez rozdielu vierovyznania a tak ďalej sa cítili, ako plnohodnotní občania tejto krajiny. Aby mali najlepšie vzťahy, také, ako nakoniec zo života poznám. Okrem politikov. Čiže nerobme nič, čo nám zhoršuje život, pretože ja si myslím, že sme odsúdení na to, aby sme si rozumeli a to je podstatné. Ale zo všetkých strán, takto k tomu pristupovať.

Aký je Váš názor na autonómiu?

Autonómia znamená samospráva. Autonómia na etnickom princípe je politický akt a neviem si celkom dobre predstaviť, a pokiaľ ide o maďarskú autonómiu zrejme…

…územnú, dajme tomu.

Buďme otvorený, máme spolu 670 kilometrov hraníc s Maďarskom, je tam zhruba na tomto území okolo 460 tisíc Maďarov a niečo vyše milióna Slovákov, ktorí si rozumejú. Rozumejú si desaťročia. Nehovorím, že tam nie sú nejaké extrémne situácie, ale to v každej demokracii. Ale drvivá väčšina občanov, a znovu sa len vrátim k tomu, ja si myslím, že pokiaľ ide o vzdelanie, kultúru, treba si vzájomne vychádzať v ústrety. Treba, aby kultúra bola spoločným bohatstvom tejto krajiny, tak ako je naša krajina spoločným kultúrnym bohatstvom Európy. Čiže budujme tú rôznorodosť. Podporujme rôznorodosť, pretože v tom je naše bohatstvo, to by malo byť spoločné. Ale v oblasti politiky nehľadajme konfliktné situácie a nevymýšľajme zbytočné konflikty.

Čo sa týka Benešovych dekrétov, malo by sa Slovensko ospravedlniť tunajším Maďarom?

Benešove dekréty sú história. Politické ospravedlnenie už vo viacerých rovinách prebehlo, už sa tu kdekto kdekomu ospravedlňoval za to, čo spôsobila vojna a čo spôsobili veľmoci. V čom sme v podstate nevinne my, väčšina, však? Čiže my sa nemôžeme ospravedlňovať za Hitlera alebo za Tisa alebo sa Maďari nebudú asi ospravedlňovať za Horthyho.

Dnes je Európa usporiadaná tak, ako je, sme v Európskej únií, máme spoločné kritéria na spoločný dobrý život, využime to a prestaňme z histórie robiť politický problém, pretože kam to privedie. Aký je cieľ? Takýto cieľ nechceme ani ako na Balkáne a inde, kde sa ľudia nevedia dohodnúť. Ja si myslím, že definitívne máme nepomerne viac spoločného, než rozdielneho. A to aj v názoroch na nedávnu históriu.

Za posledných 20 rokov na Slovensku ubudlo 110 tisíc Maďarov. Ak zoberieme iba posledných 10 rokov, je to 17 ľudí za každý deň. Je to jedna trieda v škole, štyri rady v kostole, či jeden kompletný reprezentačný káder. Každý jeden deň, počas 10 rokov. Čo je podľa Vás príčinou úbytku?

Príčinou je celkom prirodzený vývoj, ktorý vedie k otvorenosti v Európe. Neizolovať sa v nejakom gette, nakoniec tí ľudia neubúdajú, to nie je pravda. Tí ľudia tu sú, a som presvedčený, že naďalej veľmi pekne hovoria svojím materinským jazykom, pravdepodobne aj ich deti, akurát sa nehlásia možno… Ja neviem, čo tá štatistika všetko vyhodnocuje, ale pokiaľ sú tu kultúrne ustanovizne, pokiaľ je tu úroveň vzdelania, nie že jazyka, ale v jazyku, tak ja v tom nevidím zásadný problém. A to nie je politický problém, ktorý by bolo treba riešiť, keď si vezmete, koľko bolo Slovákov v Maďarsku, bolo ich aj okolo 400 tisíc, je ich teraz okolo 20 tisíc.

A teraz čo ideme robiť? Je to aj na tých ľuďoch, ako si svoju reč uchovajú. Tak Maďarsko ako aj Slovensko má milióny ľudí v zahraničí, v Amerike, vo Francúzsku, v Austrálii som sa stretával so Slovákmi a Maďarmi, alebo aj z tohto územia z Hontu a z juhu stredného Slovenska. Tí ľudia si udržiavajú jazyk, udržiavajú si svoju kultúru, stretávajú sa, ale nemajú s tým žiadny politický problém, to chcem tým povedať. Ja fandím každému, aby si udržal svoju kultúru.

Prečo by Vás mali voliť Maďari žijúci na Slovensku? Ako by ste presvedčili moju 78 ročnú babku v Ipeľských Sokolciach, že má voliť pána Kňažka, dobre známeho z telky?

(Smiech.) Možno tak, že ja toto spolužitie poznám od svojho detstva. Keď som sa presťahoval do Bratislavy na Zochovú ulicu, tak vedľa bola maďarská škola a slovenská základná škola. To bolo pár rokov. Potom, keď mi zavreli otca, tak som sa presťahoval do Malých Zlievec (pozn. red. okres Veľký Krtíš), čo je už na juhu stredného Slovenska. Veľké Zlievce boli prevažne maďarské a katolícke a Malé Zlievce boli zase evanjelické a prevažne slovenské, alebo takmer. Ale sme spolu hrávali futbal. Potom som chodil do Bušiniec, ktoré bolo dosť zmiešané, bola maďarská a slovenská škola a keď nepočítam detské šarvátky a také normálne bitky. Potom sme to vôbec nerozlišovali a boli sme veľmi dobrí kamaráti a hrali sme v jednom futbalovom mužstve za túto školu.

Robil som v bani asi deväť mesiacov dohromady, kde som mal často rúbať, lebo ja som bol pomocník samozrejme rubača Maďara. Mám na to tie najkrajšie spomienky, takto by som mohol pokračovať. Historicky sme boli všetci v Uhorsku, aj keď národy boli rôzne. Všetci sme boli Uhri a svojim spôsobom zostaneme Uhrami v tomto zmysle najďalej, aj keď dnešné národy sú maďarské, slovenské, ja neviem čo všetko tam ešte bolo. Ja v tom nevidím problém.

Moja žena je po otcovi Maďarka. Je to šľachtický rod z Jeľšavy Mihályi – Micháliková, no a mama bola Slovenka samozrejme. Hovorím to len preto, že sme tu skutočne pomiešaní. Dokonca myslím, že keď v Horných Plachtinciach pred štyristo rokmi Turci vysadili gaštanovú alej, ktorá je dnes chránená pamiatka, tak je možné, že Turci nepriniesli iba gaštany. Možno, že ja som tak trošku aj Turek. Takže nehrajme sa tu na nejakých čistých Maďarov, čistých Slovákov, sme tu tak dobre pomiešaní, a ja si myslím, že to je dobre. Preto sme takí životaschopní. (Smiech)

Milan Knažko a aktuálna politika

Prejdime v krátkosti na súčasnú politickú situáciu. Ako vzdelanému, úspešnému, rozhľadenému človeku, bojovníkovi proti komunizmu, nieie je Vám ľúto, v akom stave sa súčasná slovenská pravica nachádza?

Nehovorme o pravici, pretože …

Opozícia.

Opozícia, tak. Neexistuje ľavica, je tu obrovský chaos v politike, spôsobený práve týmito neštandardnými konaniami niektorých politických strán, ktoré svojím konaním nás presviedčajú o tom, že sú niečo iné, než verbálne hlásajú. Zoberte si teraz tú dohodu spred pár dní, sociálna demokracia a kresťanskí demokrati sa zhodnú na rodine. To sú strany, ktoré v civilizovanej Európe každá z nich zastáva opačný pohľad, pokiaľ ide o rodinu. Takže alebo nevedia, čo sú, alebo majú nejaké iné záujmy a kšefty. Ja som veľmi sklamaný z toho, že sa u nás politika takto chaotizuje. Ale som presvedčený, že je to otázka času, aby sa to naozaj štandardizovalo, lebo situácia je neštandardná. Nie je to len na Slovensku, zoberte si Čechy, zoberte si Maďarsko, zoberte si Poľsko. Máme s tým problém, že ten vulkanický pohyb v politike k budovaniu úspešného socializmu bohužiaľ pokračuje a ešte bude pár rokov pokračovať.

Povedzte troch slovenských a svetových politikov, ktorých si vážite.

Tak skúsim svetových – je to Abraham Lincoln, je to Reagan a de Gaulle. A z tých slovenských… budem ešte trochu rozmýšľať. (Smiech)

Máte nejaké nesplniteľné túžby alebo sny?

Chcel by som, aby sa ľudia naozaj začali spoliehať sami na seba, aby nečakali na žiadnych Mesiášov. Aby nečakali, že niekto, komu dajú plnú moc do ruky, urobí pre nich niečo lepšie, než by urobili oni sami. Nech vyžadujú pravidlá, aby fungovali a ja za takéto pravidlá chcem bojovať. Chcem, aby sa tieto pravidlá dodržiavali a chcem, aby ľudia poznali svoje práva, aby považovali za svoju povinnosť ich brániť každý deň, lebo o ne prídu. O tomto snívam momentálne.

 S Milanom Kňažkom sa rozprával Zsolt Király

Fotky: Attila Karaffa

Rozhovor sa uskutočnil 3.3. 2014 a bol autorizovaný.

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom

4. Peter Osuský: Mám čistý štít (I.)

5. Peter Osuský: Mám čistý štít (II.)

6. Pavol Hrušovský: Neodstúpim

Tvrdí, že na Slovensku vládnu pohrobkovia minulého režimu. Jeho túžbou je, aby sa ľudia začali spoliehať sami na seba. Chce byť hlasom mlčiacej väčšiny a  hovoriť pritom pravdu. V novembri 1989 pomáhal rúcať komunizmus, teraz by rád pokazil Ficov prezidentský sen. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta, Milanom Kňažkom.

Čo je ťažšie? Byť hercom alebo politikom?

Všetko, čo človek chce robiť dobre, nie je ľahké. Ale určite je viac spontánnosti v povolaní herca, ako v povolaní politika. Takže po tejto stránke je to ťažšie, zložitejšie. Menej slobodné.

Ktorú rolu považujete počas Vašej profesionálnej kariéry za najťažšiu?

Život nie sú celkom role, tie sú v divadle. Človek existuje vo viacerých pozíciách, funkciách, ja by som rozdelil divadlo od života veľmi, veľmi hrubým a vysokým múrom. Je to čosi úplne iné. Divadlo má svoje zákonitosti a politika takisto. Tak ako inžinier v práci pracuje ako inžinier, alebo doktor v ordinácií ako doktor, tak v súkromí „nedoktoruje” alebo „neinžinieruje”, tak ani herec v súkromí nehrá. Pokiaľ hrá v živote niekto, tak predstiera, a to s herectvom nemá nič spoločné. Takto by som to rozdelil zásadne.

   

Vy ste človek novembra, v r. 89 ste stáli na barikádach a pomáhali ste rúcať socializmus. Po štvrťstoročí vidíte paralelu so súčasnosťou?

Nie že ja ju vidím, tá tu je, a už ju veľmi zrozumiteľne a intenzívne cítiť. Nie tým, že väčšina, ktorá zvíťazila v slobodných voľbách, postavila vládu a má väčšinu v parlamente – to je normálne. Ale nezávislé a kontrolné inštitúcie sú prepojené týmto mafistickým personálnym spôsobom. Napríklad na generálnu prokuratúru, kde po rôznych obštrukciách nebol vymenovaný riadne zvolený kandidát, ale bol vymenovaný spolužiak jednou stranou. Vidíme, že na Najvyššom kontrolnom úrade hybernuje už dva roky človek, ktorý tam už dávno nemal byť. Mal by tam byť opozičný. Ten takisto obštrukčným dôvodom nie je akceptovaný a zvolený Smerom, pretože čakajú, kým opozícia sa vraj zjednotí, a všetci budú za.

To je to totalitné videnie, nestačí mu väčšina, ale všetci musia byť za. Všetci už nikdy nebudú za, ani nikdy nebudú proti, dúfam, v tejto spoločnosti. Takže toto videnie je absolútne relikt minulosti. Vidíme to na Najvyššom súde, kde chcú oddeľovať rôzne funkcie a previerky bezpečnostné. Kde je predsa situácia jasná, že netreba oddeľovať funkciu od funkcií, ale treba Harabína oddeliť od funkcií. Keď je pravdou, čo hovorí Fico, že z tých 1 400 sudcov väčšina je čestných, inteligentných so zmyslom pre demokratické usporiadanie, nech to láskavo nechá na nich. Oni si urobia poriadok, keď tam prestane vládnuť niekto systémom, ktorý je typický spred roka 89 – zastrašovanie, privilégiá, disciplinárne pokračovanie, intrigánske premiestňovanie so špecializácie na špecializáciu nepohodlných sudcov, a tak ďalej a tak ďalej. A to je Harabín. To nie je zlý zákon. Ak na čele demokratickej inštitúcie nestojí demokrat, no tak nebude demokraticky fungovať.

Znamená to, že nám vládnu tí istí? Stále?

Vládnu nám tými istými metódami. Sú to pohrobkovia minulého režimu, ale už s naučeným slovníkom sociálnej demokracie s prízvukom na „demokraciu,” pretože tam nie je nič sociálne. Je jasné, že toto nie sú socialistické strany. Francúzi tomu hovoria kaviároví socialisti, lebo majú príliš erotický vzťah k luxusu a moci na to, aby boli naozaj socialisti. Takže sú to vlastne ľudia s takýmto videním. Tak, ako sme tu mali mečiarizmus, ktorý tiež okrem nacionalizmu vsadil na tieto metódy minulosti, že veľký mesiáš všetko urobí pre ľudí, lepšie, než by si to oni sami urobili pre seba.

Kto môže za to, že nám vládnu tými istými metódami?  

Za to môžu predovšetkým tí, ktorí nesplnili svoje sľuby a svoje úlohy. To nie je genialita Smeru, že majú väčšinu. To je totálne zlyhanie tej druhej strany. Politici, ktorí to spôsobili, by mali urýchlene odísť, pretože už v priebehu piatich až pätnástich rokov nezískajú dôveru občanov. Aj keď volič zabúda rýchlo, ale až tak rýchlo nie. Ľudia, ktorí povalili vlastnú vládu uprostred volebného obdobia, zlyhali politicky, a neprejavili ani náznak štátnického rozmeru. To, že nemajú čo robiť v politike, si musia uvedomiť oni.

S Vladimírom Mečiarom ste spolu zakladali HZDS. Potom ste sa ocitli na opačných stranách ringu. Pokiaľ dobre vieme, kedysi ste obaja boxovali.

Obidvaja nie, iba ja.

On nie?

Nie. To je jedna z fám, on nikdy nestál v ringu.

A nehrozila vtedy nejaká bitka? J

Ja by som sa s nim nemohol biť, lebo to by trvalo veľmi krátko. (Smiech)

Čo konkrétne Vás presvedčilo po roku spolupráce s Mečiarom o tom, že je lepšie odísť? Že nie je génius, ako sa to o ňom na začiatku hovorilo, ale politik s diktátorskými sklonmi a bez zábran?

Nie ako sa hovorilo, tak mi ho predstavili predstavitelia VPN. Nie ja som ho objavil. Nie ja som ho urobil ministrom vnútra. Ja som bol stále v Prahe, u Havla, ako poradca. Nie ja som ho nominoval ako jedného z volebných lídrov a nie ja som ho urobil premiérom. Čiže nie ja som vypustil džina z fľaše. Je to zrozumiteľné z toho čo hovorím, ja som iba upozornil na to, že tí, ktorí ho vypustili, sa ho snažia strkať späť. Na to som nevidel vtedy žiadny dôvod.

To obdobie, keď pracoval v prvej vláde, kde som bol ministrom, bol najlepší predseda vlády akého som zažil. Tých pár mesiacov. Pripravený, vedel o všetkých materiáloch, robil suverénnu politiku, tak ako sa mala robiť od začiatku. Ja v tom nevidím žiadny problém. Až keď som opustil VPN a založili sme HZDS, tak som ho poznával už nie iba raz do týždňa ako premiéra, ale som ho spoznával ako politika, ako predsedu strany, v ktorej som bol. Tam sa situácia veľmi rýchlo začala zmeniť a po pár mesiacoch som zistil, že je to človek, ktorý koná svojvoľne, ktorý koná v rozpore s tým, ako sme sa dohodli, ktorý vlastné rozhodnutia vydáva za spoločné rozhodnutia, a ktorý okrem toho je dezorientovaný v zahraničnej politike a tak ďalej a tak ďalej. A začal som proti tomu protestovať, až to vyvrcholilo v marci roku 1993, kedy som odišiel ako prvý z HZDS, nie medzi prvými, ako sa to mylne interpretuje a založil som demokratickú stranu alianciu, ktorá postupne prerástla rôznymi spojeniami až v koalíciu, ktorá porazila mečiarizmus v roku 1998.

13 rokov ste boli vo vrcholnej politike. V prvých rokoch samostatného Slovenska, v čase, keď sa vytvárali mnohé súčasné inštitúcie a prepojenia. Aká je Vaša spoluvina za stav veci verejných a za súčasnú klímu a stav spoločnosti?

Spoluvina? To nie je dobrá otázka. Ja necítim žiadnu spoluvinu na tom, že sme pripravili slobodné voľby. Myslím si, že je dobré, že vyhralo VPN. V tých druhých voľbách síce vyhralo HZDS, ktorého ja som bol členom, ale ešte stále sa nediali veci, ktoré sme neskôr pomenovali ako mečiarizmus. Ak vo voľbách v roku 1994 na jeseň, keď vyhralo HZDS, čo už bolo poldruha roka po mojom odchode z HZDS. To si treba uvedomiť. Voľby vyhral on, a tam už nesú vinu viacerí, lebo sme stratili 13 % tým, že sme sa nechceli vzdať svojich straníckych tričiek.

SDĽ vytvorila tzv. Spoločnú voľbu, ktorá zlyhala a tak-tak, že prešli do parlamentu s 10,4 bodmi. Demokratická strana prepadla, aj mnohé iné. Bohužiaľ. No, a vyhral Mečiar a potom bola noc dlhých nožov a nastala divoká privatizácia, rabovačka a nastali prepojenia, mafie so štátnou mocou, ale to už nebola moja vina. Ľudia zvolili Mečiara a niektoré politické strany, bohužiaľ, mohli by sme ich ešte konkrétnejšie menovať, podcenili vtedajšiu situáciu.

Povedzme, že tam je moja vina, že všetci dohromady spolu by sme už nevyhrali voľby. No a potom v prvej Dzurindovej vláde sa podarilo tento strašný hendikep prekonať, keď nás nazvali čiernou dierou Európy a podpísalo sa dvadsať zmlúv vo vzťahu k Európskej únií po prístupovom procese. A keď som odchádzal z politiky – podotýkam, dobrovoľne – v roku 2002, Európska únia bola jasná. A potom som už odišiel z politiky, takže nenesiem žiadnu spoluvinu na ničom, čo sa odohralo po roku 2002.

Môžete povedať tri konkrétne veci, čím ste Vy osobne najviac zaujali v doterajšej politickej kariére, a na čo ste najviac hrdý za to, čo ste už to pre túto krajinu spravili?

No, slobodné voľby, resp. inak – zmena režimu. Zlom, ktorý sa odohrá raz za históriu krajiny z totality do demokracie. Slobodné voľby a vznik politických strán, slobodný vývoj, porážka mečiarizmu. A za štyri roky založenie ministerstva zahraničných vecí, vstup do medzinárodných štruktúr, založenie 54 ambasád deň po 1. januári, tvorba koncepcie zahraničnej politiky a jej realizácie. A mohol by som asi dlho pokračovať. Ukrajina po osamostatnení mala 4 ambasády, Slovensko 54, je to obrovský rozdiel a plus práce za tým. A je tu oblasť kultúry. Myslím si, že tu by som mohol hovoriť od Univerzitnej knižnice, cez Národné divadlo, cez vytvorenie nezávislého rozhodovania o kultúre. Šéfka sekcie pani Jarábiková, konkrétne pre menšinovú kultúru, ktorá robila obrovský kus práce za tie štyri roky. Môžete sa opýtať jej, ako sa nám spolupracovalo..

Kňažko ako prezidentský kandidát

Ako sa dá poraziť Robert Fico?

Áno, to je ťažko povedať, ako sa dá poraziť Fica. Ja si myslím, že treba hovoriť pravdu. Pretože Fico ju nehovorí. A treba prebúdzať ľudí, ktorí už upadli do letargie, pretože zistili, že nič nezmenia, že nie je rovnosť pred zákonom, že nie je rovnosť šancí pri zamestnaní v štátnej administratíve, že sa uprednostňuje stranícke tričko pred odbornosťou.

V rôznych oblastiach, vrátane bohužiaľ vzdelávania, je tu korupcia, ktorá vládne nad všetkým. Je tu paralyzované súdnictvo, pretože je takto udržiavané. Čiže toto všetko treba ľuďom povedať. Tá mlčiaca väčšina, ktorá sa z týchto ľudí vytvorila, ktorí už rezignovali, potrebuje svoj hlas. A ja mám hlas silný a budem s tým hlasom poukazovať, nielen v rámci kompetencií konať tak, ako prezident konať má. Ale tie problémy, ktoré trápia spoločnosť, pomenujem pravdivo. To je začiatok úspešného riešenia. Pomenujem tiež tých ľudí, v ktorých kompetencii to riešiť je, ale to neriešia. Takže dúfam, že to bude stačiť na to, aby som získal väčšiu dôveru od ľudí, ktorým záleží na budúcnosti viac, ako Ficovi. A okrem toho si myslím, že ako jediný z týchto kandidátov dokážem v diskusii s nim presvedčiť ľudí, že pravda nie je na jeho strane. Obávam sa bez toho, aby som sa kohokoľvek chcel dotknúť. Svojimi skúsenosťami, rétorickou schopnosťou, reakciami, mentálnou pripravenosťou budú možno ľahším sústom pre Fica.

Aktuálne prieskumy už ukazujú istú tendenciu, no tie môžu byť skreslené. Televízne debaty môžu premiešať poradie kandidátov. Vy zatiaľ súperíte o druhé miesto. Koho považujete za svojho najväčšieho konkurenta spomedzi prezidentských kandidátov z pravicového spektra?

Ja to takto nevnímam. Ja som bol jediný, ktorý na prvej tlačovej konferencii povedal, že sa nebudem negatívne vymedzovať od nikoho z demokratických kandidátov. A svoje sľuby dodržím, dokonca ja budem hovoriť o svojich prednostiach a nebudem hovoriť o slabých stránkach nikoho zo zúčastnených kandidátov, a tým pádom ani nebudem označovať nikoho za svojho najväčšieho konkurenta. Ponechám to na nich a hlavne na voličov.

Ja sa ich budem snažiť presvedčiť tým, čo mám za sebou, svojou čitateľnosťou, svojimi skúsenosťami , svojimi postojmi v kľúčových situáciách, kde som sa vždy rozhodoval podľa svojho presvedčenia, vedomia a svedomia. Aj keď je to sprofanované. Nikdy nenájdete v mojej politickej činnosti rozhodnutie, ktoré by smerovalo k bezobsažnej moci, alebo ktoré by smerovalo k ekonomickým výhodám alebo iným výhodám. Vždy to bolo preto, že som bol presvedčený, že treba takto konať a tak budem konať dokonca tých 10 rokov.

V jednom rozhovore ste povedali, že by bolo možno politicky šikovné, ale štátnicky absolútne prepadák, keby ktokoľvek, kto má šancu postúpiť do druhého kola, sa negatívne vymedzoval voči ostatným. Odradil by tak voličov, ktorí budú v druhom kole potrební, aby zvíťazil demokrat. Vo februári ste ale vyzvali Andreja Kisku na duel potom, ako odmietol ísť do debaty časopisu.

Nie, to je mylná informácia. Ja som ho vyzval iba, aby chodil na diskusie, lebo kvôli nemu tá diskusia odpadla. A nebola. Čiže som to považoval za nesprávne, ale nič viac som nepovedal, a to že som ho ja vyzval, to už je otázka médií.

Ale v narážke na pána Kisku ste vo februári vyhlásili, že „krajinu nemožno riadiť z billbordov, preto je čas na debatu medzi pánom Kiskom a mnou. Budúci prezident bude čeliť zložitým situáciám, a preto je dôležité, aby voliči poznali oboch kandidátov.“ Takže ste ho vyzvali na diskusiu s vami. Ako máme rozumieť vašim predchádzajúcim slovám?

Vyzval som ho, aby prišiel na verejné diskusie. Takto. Na diskusiu so mnou, v podstate aj so mnou, ale bolo to myslené v kontexte verejnej diskusie, na ktorú neprišiel. A povedal som, že z billboardov sa to celkom nedá, že je dôležité, aby ho poznali voliči, aby som ho poznal aj ja. Pokiaľ chcem v prípade, že nepostúpim do druhého kola, spokojne povedať, že áno, to je ten správny chlap. Musím niečo o ňom vedieť, musím vedieť ako sa vyjadruje, ako rozmýšľa štrukturálne, ako reaguje, pohotovo. Pretože to bude ťažká situácia. A je potrebné, aby tam bol človek, ktorý to ustojí, ktorý bude mať dostatok guráže, vedomostí, schopností, odvahy. Vyzval som ho nie na súkromnú diskusiu, ani na nejaké hádanie, ale aby chodil na verejné diskusie. Lebo to je najdemokratickejší spôsob, ako prezentovať svoje názory, obhajovať svoje postoje v živote a skutky. Ako inak?

Fajčili ste už marihuánu?

Nie, hašiš. Ja som to zrozumiteľne povedal, že v roku 1969 hašiš a obviňovali ma, že klamem, lebo že vraj aj hašiš je marihuána. Ja to neviem. Ja sa tým nezaoberám. Jedna cigareta v 1969, lebo som to chcel skúsiť. Ponúkli mi to kolegovia z Rakúska alebo Španielska vtedy. Ale nejako mi to proste… nič nehovorilo. To je všetko.

Predstavte si, že ste v poslednej prezidentskej debate v druhom kole s p. Ficom. Máte jednu minútu. Akú otázku by ste mu položili?

Chcel by som odpovede na niekoľko otázok. Odpovede, ktorým sa vyhýba. Kde je expertíza hlasu, ktorý sa mu tak veľmi podobá, keď zháňal peniaze vlastnou hlavou? Prečo emisie naposledy, ktoré okradli túto krajinu o desiatky miliónov (45 až 70 miliónov), prečo bolo zastavené vyšetrovanie? Prečo za jeho vlády obhajoval rozhodnutie ministra životného prostredia? Prečo keď minister životného prostredia vo vláde chcel zrušiť túto zmluvu, on zrušil ministra, ale zmluvu nechal dobehnúť? To znamená, že nech vysvetlí, aký podiel mal na tomto špinavom kšefte. Už minúta uplynula, a kládol by som ďalšie, ďalšie a ďalšie otázky. Chcel by som odpovede, neuspokojil by som sa s tým, čo zvyčajne hovorí, že nebudem odpovedať na klebety. Pretože klebety sú to vtedy, pokiaľ ich niekto nevyvráti. Tak nech ich vyvráti. Potom to budú klebety. Ak ich nevyvráti, tak to zaváňa pravdou. A pravda zrejme preňho nevonia pekne.

V prípade Vášho víťazstva, aké budú Vaše prvé tri kroky v Grassalkovichovom paláci?

Tých krokov bude viac, bude treba dobehnúť všetko, čo sme zanedbali, a na to odpoviem tak možno odľahčene. Bude to nezvyčajná situácia, keď sa stane, priam výnimočná, tak urobím aj niečo výnimočné: začnem seriózne pracovať.

Milan Knažko a jeho názory (aj) na Maďarov

Čítajú nás hlavne Maďari, tak nám dovoľte položiť niekoľko tých klasických otázok. Čo hovoríte na dvojité občianstvo?

Zlý zákon, ktorý reagoval na zlý zákon. Skratka: nie je správne to, čo urobil Orbán, a nie je správne to, čo urobil Fico. Mne veľmi záleží na tom, aby všetky národnostné menšiny, etnické skupiny, ľudia bez rozdielu vierovyznania a tak ďalej sa cítili, ako plnohodnotní občania tejto krajiny. Aby mali najlepšie vzťahy, také, ako nakoniec zo života poznám. Okrem politikov. Čiže nerobme nič, čo nám zhoršuje život, pretože ja si myslím, že sme odsúdení na to, aby sme si rozumeli a to je podstatné. Ale zo všetkých strán, takto k tomu pristupovať.

Aký je Váš názor na autonómiu?

Autonómia znamená samospráva. Autonómia na etnickom princípe je politický akt a neviem si celkom dobre predstaviť, a pokiaľ ide o maďarskú autonómiu zrejme…

…územnú, dajme tomu.

Buďme otvorený, máme spolu 670 kilometrov hraníc s Maďarskom, je tam zhruba na tomto území okolo 460 tisíc Maďarov a niečo vyše milióna Slovákov, ktorí si rozumejú. Rozumejú si desaťročia. Nehovorím, že tam nie sú nejaké extrémne situácie, ale to v každej demokracii. Ale drvivá väčšina občanov, a znovu sa len vrátim k tomu, ja si myslím, že pokiaľ ide o vzdelanie, kultúru, treba si vzájomne vychádzať v ústrety. Treba, aby kultúra bola spoločným bohatstvom tejto krajiny, tak ako je naša krajina spoločným kultúrnym bohatstvom Európy. Čiže budujme tú rôznorodosť. Podporujme rôznorodosť, pretože v tom je naše bohatstvo, to by malo byť spoločné. Ale v oblasti politiky nehľadajme konfliktné situácie a nevymýšľajme zbytočné konflikty.

Čo sa týka Benešovych dekrétov, malo by sa Slovensko ospravedlniť tunajším Maďarom?

Benešove dekréty sú história. Politické ospravedlnenie už vo viacerých rovinách prebehlo, už sa tu kdekto kdekomu ospravedlňoval za to, čo spôsobila vojna a čo spôsobili veľmoci. V čom sme v podstate nevinne my, väčšina, však? Čiže my sa nemôžeme ospravedlňovať za Hitlera alebo za Tisa alebo sa Maďari nebudú asi ospravedlňovať za Horthyho.

Dnes je Európa usporiadaná tak, ako je, sme v Európskej únií, máme spoločné kritéria na spoločný dobrý život, využime to a prestaňme z histórie robiť politický problém, pretože kam to privedie. Aký je cieľ? Takýto cieľ nechceme ani ako na Balkáne a inde, kde sa ľudia nevedia dohodnúť. Ja si myslím, že definitívne máme nepomerne viac spoločného, než rozdielneho. A to aj v názoroch na nedávnu históriu.

Za posledných 20 rokov na Slovensku ubudlo 110 tisíc Maďarov. Ak zoberieme iba posledných 10 rokov, je to 17 ľudí za každý deň. Je to jedna trieda v škole, štyri rady v kostole, či jeden kompletný reprezentačný káder. Každý jeden deň, počas 10 rokov. Čo je podľa Vás príčinou úbytku?

Príčinou je celkom prirodzený vývoj, ktorý vedie k otvorenosti v Európe. Neizolovať sa v nejakom gette, nakoniec tí ľudia neubúdajú, to nie je pravda. Tí ľudia tu sú, a som presvedčený, že naďalej veľmi pekne hovoria svojím materinským jazykom, pravdepodobne aj ich deti, akurát sa nehlásia možno… Ja neviem, čo tá štatistika všetko vyhodnocuje, ale pokiaľ sú tu kultúrne ustanovizne, pokiaľ je tu úroveň vzdelania, nie že jazyka, ale v jazyku, tak ja v tom nevidím zásadný problém. A to nie je politický problém, ktorý by bolo treba riešiť, keď si vezmete, koľko bolo Slovákov v Maďarsku, bolo ich aj okolo 400 tisíc, je ich teraz okolo 20 tisíc.

A teraz čo ideme robiť? Je to aj na tých ľuďoch, ako si svoju reč uchovajú. Tak Maďarsko ako aj Slovensko má milióny ľudí v zahraničí, v Amerike, vo Francúzsku, v Austrálii som sa stretával so Slovákmi a Maďarmi, alebo aj z tohto územia z Hontu a z juhu stredného Slovenska. Tí ľudia si udržiavajú jazyk, udržiavajú si svoju kultúru, stretávajú sa, ale nemajú s tým žiadny politický problém, to chcem tým povedať. Ja fandím každému, aby si udržal svoju kultúru.

Prečo by Vás mali voliť Maďari žijúci na Slovensku? Ako by ste presvedčili moju 78 ročnú babku v Ipeľských Sokolciach, že má voliť pána Kňažka, dobre známeho z telky?

(Smiech.) Možno tak, že ja toto spolužitie poznám od svojho detstva. Keď som sa presťahoval do Bratislavy na Zochovú ulicu, tak vedľa bola maďarská škola a slovenská základná škola. To bolo pár rokov. Potom, keď mi zavreli otca, tak som sa presťahoval do Malých Zlievec (pozn. red. okres Veľký Krtíš), čo je už na juhu stredného Slovenska. Veľké Zlievce boli prevažne maďarské a katolícke a Malé Zlievce boli zase evanjelické a prevažne slovenské, alebo takmer. Ale sme spolu hrávali futbal. Potom som chodil do Bušiniec, ktoré bolo dosť zmiešané, bola maďarská a slovenská škola a keď nepočítam detské šarvátky a také normálne bitky. Potom sme to vôbec nerozlišovali a boli sme veľmi dobrí kamaráti a hrali sme v jednom futbalovom mužstve za túto školu.

Robil som v bani asi deväť mesiacov dohromady, kde som mal často rúbať, lebo ja som bol pomocník samozrejme rubača Maďara. Mám na to tie najkrajšie spomienky, takto by som mohol pokračovať. Historicky sme boli všetci v Uhorsku, aj keď národy boli rôzne. Všetci sme boli Uhri a svojim spôsobom zostaneme Uhrami v tomto zmysle najďalej, aj keď dnešné národy sú maďarské, slovenské, ja neviem čo všetko tam ešte bolo. Ja v tom nevidím problém.

Moja žena je po otcovi Maďarka. Je to šľachtický rod z Jeľšavy Mihályi – Micháliková, no a mama bola Slovenka samozrejme. Hovorím to len preto, že sme tu skutočne pomiešaní. Dokonca myslím, že keď v Horných Plachtinciach pred štyristo rokmi Turci vysadili gaštanovú alej, ktorá je dnes chránená pamiatka, tak je možné, že Turci nepriniesli iba gaštany. Možno, že ja som tak trošku aj Turek. Takže nehrajme sa tu na nejakých čistých Maďarov, čistých Slovákov, sme tu tak dobre pomiešaní, a ja si myslím, že to je dobre. Preto sme takí životaschopní. (Smiech)

Milan Knažko a aktuálna politika

Prejdime v krátkosti na súčasnú politickú situáciu. Ako vzdelanému, úspešnému, rozhľadenému človeku, bojovníkovi proti komunizmu, nieie je Vám ľúto, v akom stave sa súčasná slovenská pravica nachádza?

Nehovorme o pravici, pretože …

Opozícia.

Opozícia, tak. Neexistuje ľavica, je tu obrovský chaos v politike, spôsobený práve týmito neštandardnými konaniami niektorých politických strán, ktoré svojím konaním nás presviedčajú o tom, že sú niečo iné, než verbálne hlásajú. Zoberte si teraz tú dohodu spred pár dní, sociálna demokracia a kresťanskí demokrati sa zhodnú na rodine. To sú strany, ktoré v civilizovanej Európe každá z nich zastáva opačný pohľad, pokiaľ ide o rodinu. Takže alebo nevedia, čo sú, alebo majú nejaké iné záujmy a kšefty. Ja som veľmi sklamaný z toho, že sa u nás politika takto chaotizuje. Ale som presvedčený, že je to otázka času, aby sa to naozaj štandardizovalo, lebo situácia je neštandardná. Nie je to len na Slovensku, zoberte si Čechy, zoberte si Maďarsko, zoberte si Poľsko. Máme s tým problém, že ten vulkanický pohyb v politike k budovaniu úspešného socializmu bohužiaľ pokračuje a ešte bude pár rokov pokračovať.

Povedzte troch slovenských a svetových politikov, ktorých si vážite.

Tak skúsim svetových – je to Abraham Lincoln, je to Reagan a de Gaulle. A z tých slovenských… budem ešte trochu rozmýšľať. (Smiech)

Máte nejaké nesplniteľné túžby alebo sny?

Chcel by som, aby sa ľudia naozaj začali spoliehať sami na seba, aby nečakali na žiadnych Mesiášov. Aby nečakali, že niekto, komu dajú plnú moc do ruky, urobí pre nich niečo lepšie, než by urobili oni sami. Nech vyžadujú pravidlá, aby fungovali a ja za takéto pravidlá chcem bojovať. Chcem, aby sa tieto pravidlá dodržiavali a chcem, aby ľudia poznali svoje práva, aby považovali za svoju povinnosť ich brániť každý deň, lebo o ne prídu. O tomto snívam momentálne.

 S Milanom Kňažkom sa rozprával Zsolt Király

Fotky: Attila Karaffa

Rozhovor sa uskutočnil 3.3. 2014 a bol autorizovaný.

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom

4. Peter Osuský: Mám čistý štít (I.)

5. Peter Osuský: Mám čistý štít (II.)

6. Pavol Hrušovský: Neodstúpim