Tekla, Líviusz
  • HUF: 335.12
  • USD: 1.10
  • 13 °C
  • 26 °C
Szemle

Judit Bárdos – “Rada by som spolupracovala s Enikő Eszenyi”

Opäť sa nám rozrástol zoznam slovenských Maďarov, na ktorých môžeme byť právom pyšní. Úspechy mladej herečky Judity Bárdosovej sa neustále len hromadia, a diváci sa s jej menom  budú stretávať čoraz častejšie. Len nedávno získala cenu Slovenskej filmovej a televíznej akadémie za najlepšiu ženskú hlavnú rolu.Pri tejto príležitosti sme sa s ňou rozprávali o jej úspechoch, cenách a o natáčaní filmu Dom.

 

Už Ťa spoznávajú ľudia na ulici?

Jeden pracovník letiska ma už spoznal podľa mena a naposledy ma spoznala aj jedna mamička so svojou dcérkou. Boli prekvapené, že v skutočnosti som nižšia, ako sa to na filmovom plátne zdá. Som však rada, že nie som prenasledovaná novinármi a nemusím sa skrývať za slnečnými okuliarmi. Je to nepekné, ako mnohých hercov z národného divadla fotia aj vtedy, keď len vynesú odpadky.

Hirdetés(X)

A čo novinári? Ako zvládaš, že po odovzdávaní nejakých tých cien sú Ti schopní zavolať aj o 11-tej v noci?

Našťastie ma príliš neobťažujú. Osobne som sa čudovala skôr tomu, že si ma hneď našli slovenskí Maďari. Ale keďže nechodím denne na viac rozhovorov, dajú sa zvládnuť. Pokladám ich za otravných len vtedy, keď začnú opakovať tie isté otázky. “O čom je tento film? Čo máš spoločné s hlavnou hrdinkou, Evou?”… ani keby som veľmi chcela,  nevedela by som im povedať už nič nové.

Za stvárnenie Evy Ti len tak padali ceny do náručia. Modrý anjel, Igric, Slnko v sieti… Ktorá Ti urobila najväčšiu radosť?

Potešila som sa všetkým. Pravdupovediac, o Modrom anjelovi som ani nevedela. Prečítala som si o ňom, až keď mi zavolali, že si ho mám prevziať na  festivale Art Film Fest v Trečianskych Tepliciach. Cenu Igric predo mnou dostal už aj Attila Mokos. No a Slnko v sieti je najpopulárnejšia cena u nás doma, niečo ako ocenenie Lev v Česku. Zatiaľ som si prevzala iba Modrého anjela, Igric a Slnko v sieti ešte nie sú doma, sú príliš ťažké :). Ceny však nie sú prvoradé. Aj keď herec podá maximálny výkon, záleží to na filme a na šťastí, či sa niekomu zapáči a udelia mu cenu, z ktorej je potom nesmierne poctený a šťastný. Moja práca nie je o cenách. Už aj samotné nakrúcanie mi dalo veľa skúseností, nehovoriac o potešení, že som dostala hlavnú úlohu.

Máš nejaké príjemné spomienky z nakrúcania?

Nespočetne veľa: stretnutia, ľudia, štáb, herci, režisérka Zuzana Liová. To, že som sa s nimi spriatelila a celá atmosféra nakrúcania, všetko sú to nezabudnuteľné spomienky. Celé nakrúcanie je veľkým zážitkom. Je krásne, keď sa všetci tí ľudia aj napriek vrtochom počasia alebo technickým problémom dokážu sústrediť na svoju prácu, aby spoločne dosiahli cieľ. Aj keď sa človek vráti domov z dvanásťhodinového nakrúcania a od telesnej i duševnej únavy prespí celé dni, neskôr si uvedomí, aký krásny zážitok to bol. A práve tieto spomienky opäť prežívam pri pozeraní nášho filmu.

A najhoršia spomienka?

Mala som ťažkosti s textom, pretože som musela neustála zakrývať svoj akcent. Zuzana ma aj párkrát upozornila: “Ej, teraz ho ale bolo počuť. Skús to inak.” A keď som to skúšala inak, trápila som sa, pretože to pre mňa nebolo prirodzené. Alebo keď som na Zuzane zbadala, že sa jej niečo na mojom výkone nepáči, ihneď ma opantali pochybnosti: “Čo teraz? Ako ďalej? Ako sa zlepšiť?”. Toto bolo ťažké. Ale konkrétne zlé zážitky z nakrúcania nemám.

Vo filme je veľa dedinských štatistov. Aká bola spolupráca s  nimi?

Zaujímavá. Pred príchodom do dediny nás stylistka odela do kostýmov, v ktorých sme mali hrať. Po príchode do dediny sme však zistili, že dedinčania kostými potrebovať nebudú, pretože “šušťáky” a podobné oblečenie je u nich každodenné. Hoci Malá Lehota nie je vôbec ďaleko! Napriek tomu sa dvadsať kilometrov od mesta Nová Baňa nachádza celkom iný svet. Tým pádom sme pre nich boli veľkolepou udalosťou a s radosťou nám štatistovali pri krčmových scénach. Počas prestávok mi tetky vraveli: “Ani sme nevedeli, že tu budeme musieť prestáť hodiny kvôli niekoľkým sekundám filmu” a “Odteraz budem na filmárov myslieť s patričnou úctou”. Po večeroch popíjali  a kričali nám: “Držíme vám palce!” 🙂 Zuzana Liová preto dostala  skvelý nápad, aby sme dokončený film dedinčanom premietli v neďalekej Novej Bani. Pochybujem, že by boli išli až do Nitry, aby si film pozreli, ale v Novej Bani sa objavili všetci štatisti a spolu so mnou, Zuzanou, Miroslavom Krobtom a Táňou Medveckou zaplnili celé hľadisko. Boli veľmi vďační, ale na film sa pozerali z úplne iného pohľadu, väčšinou len čakali, kedy sa objavia na filmovom plátne.

Videla si film aj po česky? Aký je to pocit, keď namiesto vlastného počuješ v scénach cudzí hlas?

Pravdupovediac, film som prvýkrát videla po česky. Veľmi sa mi páčil dabing Katěřiny Winterovej, aj som sa bála, že nakoniec bude lepší, ako môj vlastný hlas.

V auguste Ťa čaká ďalšie nakrúcanie, pričom hráš aj vo viacerých divadelných predstaveniach v Komárne a v Slovenskom národnom divadle. Máš bližšie k srdcu film či divadlo?

Oboje. Žiaľ, z nakrúcania filmov sa na Slovensku uživiť nedá, azda len zo seriálov. Je to príjemný pocit hrať vo filme, najmä keď je úspešný, ale mladí herci sa však najskôr musia uplatniť na doskách, ktoré znamenajú svet.

Ponúkli Ti už rolu, ktorú si odmietla?

Áno, odmietla som až dve takéto role. Prvá mala byť v jednej reklame na pivo a druhá v jednom seriáli. Možno to neskôr oľutujem, ale nechcela som prijať nejakú rolu, za ktorú by som sa neskôr hanbila. Nechcem ani, aby sa zdalo, že žijem na vysokej nohe a spomedzi ponúk si môžem vyberať. Možno seriál, kam ma volali, bude úspešný, ale teraz sa chcem predovšetkým sústrediť na školu.

Radšej si hru pozrieš alebo prečítaš?

Aj-aj. Rada čítam. Niekedy si hru musím prečítať viackrát, aby som ju dôkladne spoznala. Ale pozrieť si hru v divadle je predsa len väčší zážitok. Jeden učiteľ nám rozprával, že si už neužíva divadelné predstavenia, pretože vie, aká práca je za jedným takým predstavením, pozná hercov a jednoducho sa už nevie vžiť do hry. Ale ja sa ešte viem a rada chodím do divadla 🙂

Je taká rola, ktorú by si chcela zahrať?

Zatiaľ nie. Rada hrám zaľúbené postavy. Zatiaľ sa mi páčili všetky role, nestalo sa, že by sa mi rola nepáčila. Nie je však taká postava, o ktorej by som mohla povedať, že je pre mňa stvorená. A popri tom, výber hercov závisí vo veľkej miere od koncepcie režiséra.

A režisér alebo herec? Kto je Tvojím vzorom a chcela by si ním spolupracovať?

Rada by som spolupracovala s režisérkou Enikő Eszenyi. Nemám však veľké vzory, pretože sa ťažko posudzuje, kto je dobrým režisérom. Najradšej mám tých, ktorí majú k hercom priateľský prístup. Ale cieľom herca je hrať v dobrom predstavení, ktoré bude úspešné.  A preto aj keď spolupráca s režisérom nebola príjemná, ale predstavenie bolo úspešné, na režiséra sa sťažovať nebudú. Spomedzi hercov uznávam mnohých: herečku Janu Oľhovú a skoro každého z Astorky. Máme veľmi veľa dobrých hercov v Komárne, Nitre aj Budapešti, hoci je ich tak veľa, že väčšinu mladších hercov už ani nepoznám.

Ktorá je najťažšia časť tvojej práce? Začiatok je vždy najťažší. Treba si zvyknúť na nový kolektív, na režiséra a najmä treba pochopiť hru a svoju rolu. Na začiatku mám vždy pocit, že to nezvládnem alebo sa môj výkon nebude páčiť režisérovi.

Ľahko sa učíš texty?

Áno. Mladým hercom to nerobí problémy.

Lepšie sa učíš slovenské alebo maďarské texty?

Po maďarsky je to pre mňa ľahšie. Hoci v profesionálnom divadle som hrala po maďarsky iba raz, v Komárne. Text som sa musela naučiť veľmi podrobne, pretože hra “Sári bíró” je napísaná v nárečí. Obvykle však s textami nemám problém, pretože na konzervatóriu, kam som chodila štyri roky, sme museli hrať klavírne skladby naspamäť.

Ako to, že si zmaturovala na konzervatóriu a nehráš profesionálne na klavíry?

Nemám rada samotu. Denne som musela skladby cvičiť tri- štyri hodiny, aby som ich zahrala dokonale. Po štyroch rokoch ma to už unudilo, takže som zmaturovala, a rozhodla som sa študovať dramatické umenie.

Keďže hudba je Ti taká blízka, prijala by si úlohu v muzikáli?

Nie som si istá, že by som sa do muzikálu hodila. Mám sluch, viem intonovať, ale spev mi príliš nejde, vysoké tóny poriadne nezaspievam. No ale, ktovie 🙂

Napriek tomu, že si slovenská Maďarka, rozhodla si sa študovať v Bratislave a nie v Budapešti…

Prihlásila som sa aj do Budapešti, ale nešla som na prijímačky. Do Budapešti som si sama mala vybrať texty, ktoré sa mám naučiť – verše, ľudovky, monológy. Z Bratislavy mi rovno poslali texty, ktoré sa mám naučiť. Ani dátum prijímačiek v Budapešti mi kvôli maturitám nevyhovoval, takže som sa rozhodla pre Bratislavu, ktorá mi už vtedy bola sympatická.

Vieš si predstaviť, že by si raz hrala v Budapešti?

Pochybujem, že by v Maďarsku, popri toľkých hercoch, hereckých školách a univerzitách, potrebovali práve mňa.

Aký je Tvoj vzťah k Bratislave? Ak by si dostala prácu v Košiciach, presťahovala by si sa?

To vysvitne až vtedy, keď sa to stane. Rada by som zostala v Bratislave, pretože neďaleko Senca, môjho rodného mesta, je môj domov. Hosťovať do nejakého divadla by som išla rada, ale odísť na dlhšiu dobu už nie. Samozrejme, po škole je najlepšie uzavrieť si niekde zmluvu, ale teraz si ešte užijem posledný rok, keď ešte nemám takéto starosti.

Aké máš plány do budúcnosti?

V prvom rade dokončiť školu. Aj tam sa práve pripravujeme na predstavenie a chcem, aby sa dobre podarilo. Krása herectva spočíva v tom, že nič nie je konštantné – nie vždy je finančná istota, nie je presne určená pracovná doba, ťažko sa plánuje. Niekedy sa zdá, akoby na herca úplne zabudli, a niekedy sa k nemu ponuky len tak hrnú a treba si z nich vyberať. Toto je krása herectva. A samozrejme vystupovanie. Konkrétne plány nemám, len by som chcela, aby sa film, ktorý natočíme, podaril.

Myslíš si, že vďaka Tvojim oceneniam máš pred spolužiakmi výhodu?

Neviem posúdiť, či je to výhoda. Určite budú pekne vyzerať v mojom životopise, ale naša trieda je plná nadaných mladých hercov. Je nás aj priveľa – pätnásť. Na Slovensku je veľmi veľa dobrých hercov, preto treba mať šťastie, aby sme sa mohli uplatniť. A práve nakrúcanie Domu bolo pre mňa obrovským šťastím.

Čo by si robila, ak by si nebola herečkou?

Po maturite som sa prihlásila iba na dramatické umenie. Možno by som bola zostala na konzervatóriu a stala sa učiteľkou, alebo by som bola odišla pracovať do zahraničia.

Rodičia nenamietali, že si vyberáš neistú kariéru?

Nie, nikdy. Nielenže chodia do divadla, ale moja mama sa dokonca skoro stala herečkou. Sú na mňa hrdí a tešia sa z mojich úspechov. Nikdy mi v ničom nebránili, nezakázali mi, aby som išla za svojím snom. Ja nie som Eva 🙂

————

Judit Bárdos (24)

Herečka pochádzajúca zo Senca je študentkou  Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave. Štyri roky sa na konzervatóriu učila hre na klavíry. V súčastnosti ju môžete vidieť v Slovenskom národnom divadle vo Hviezdoslavovom „Herodes a Herodias“, v hre režiséra Józsefa Czajlika „Ivanov“, v Shakespearovom Coriolanuse a v komédii Jókaiho divadla „Sári bíró“. Dom je Juditiným prvým celovečerným filmom. Za stvárnenie tvrdohlavej Evy získala okrem najhodnotnejšej ceny Slnko v sieti aj ceny Igric a Modrý anjel

 

Lengyel Diana

Zdroje obrázkov: origo.hu, snd.sk, domfilm.sk

Ak sa Vám článok páčil, hlasujte naň na vybrali.sme.sk!

Megosztás:

Tetszett önnek ez a cikk?

Kattintson az alábbi gombra vagy a kommentek között bővebben is kifejtheti véleményét.

Ön lehet az első aki a tetszik gombra kattint!

Kommentek

Körkép

A szerkesztőség általános szerzője. Mindenhez ért. Mindenhez is!

Kövessen minket

Megosztás