Hlasovanie o eurovale je pre neho dôkazom, že existujú ľudia, ktorí držia slovo. Tvrdí, že pád Radičovej vlády si koalícia zapríčinila sama a cestu pravice k lepšiemu  vidí v slúžení občanom. Problém Slovenska je podľa neho v tom, že ľudia čakajú, že niekto za nich vyrieši chyby. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Petrom Osuským.

Druhá časť rozhovoru. (Prvú si môžete prečítať tu)

Prejdime v krátkosti na súčasnú politickú situáciu. OKS mala dlhodobo povesť malej, no veľmi údernej strany, ktorá v niekoľkých volebných cykloch veľmi úspešne formovala verejnú mienku na Slovensku a prichádzala so zaujímavými reformnými myšlienkami. Toto mužstvo sa však pred predčasnými voľbami v roku 2012 rozpadlo. Viacerí vaši elitní hráči dostali angažmán inde. Vy ste skončili v SaS, pán Šebej v Moste – Híd, Ondrej Dostál a Peter Zajac zostali v OKS. Čo vás tak rozdelilo?

Nič. Ten myšlienkový svet sa nám nijako nezmenil aj  keď je dnes Ondro Dostál v OKS a ja som v SaS. Rozhodne som netušil, ako zle skončí projekt účasti OKS na kandidátke Igora Matoviča. Mne sa OľaNo ako alternatíva nepáčilo. Blízkosť OKS a SaS je zrejmá a neprejavila sa len v jedinom hlasovaní o trvalom eurovale. SaS „má“ Hayekovu nadáciu.  OKS „má“ Konzervatívny Inštitút M. R. Štefánika. Keby sa jedni presťahovali k druhým a vylosovali názov myšlienkovo sa výrazne prekryjú. Aj keď sa jedni nazývajú liberáli, a druhí konzervatívci, v ekonomickom chápaní sveta je úplná zhoda, takže my sme sa nerozdelili myšlienkovo.

My sme sa  rozdelili pre rôznu stratégiu, možno i pre môj subjektívny pocit, že Igor Matovič nie je to pravé orechové. A veľmi ma mrzí, že sa to potvrdilo. Ja som chcel, aby boli Martin Mojžiš, Peter Zajac, Ondrej Dostál, Vladimír Palko, František Mikloško a profesor Brunovský (z FMFI UK) členovia parlamentu. A že to takto skončí, to som si ozaj ani v zlom sne nemyslel, mal som len proste pocit, že ten „druhý“ projekt nebol dosť solídny.

   

Tvrdíte, že hlasovanie, ktoré zapríčinilo pád Radičovej vlády, čiže postaviť sa 16 krajinám eurozóny  pri hlasovaní o eurovale, bolo hviezdnou chvíľou SaS. Ak sa na to pozeráte takto s časovým odstupom, neľutujete už to celé?

Ani sekundu. Ani sekundu to neľutujem, naopak je to pre mňa len dôkazom, že ešte existujú ľudia, ktorí vedia držať slovo. Viete, ten koreň problémov EÚ je v tom, že Európa v tomto zmysle prehnito nedrží vlastné slovo. Keď EÚ vymyslela euroústavu na päťsto strán, tak bol som jedným z tridsiatich signatárov podnetu na ústavný súd, že nesmie byť prijatá  hlasovaním v parlamente, ale musí byť schvaľovaná v referende ako  to bolo vo Francúzsku, v Holandsku či v Írsku. Ústavný súd uznal naše námietky, ale povedali nám zhruba toľko, že sorry chlapci, ale už nie je o čom.

My sme zbytočnej európskej ústave oponovali. Domnievam sa, že 27 či 28 krajín, ktoré majú demokratické ústavy, ktoré uznávajú ostatných dvadsiatich siedmich za demokratické, nemajú čo mať ešte jednu inú ústavu. Ak ja mám ľutovať, že som nepošliapal vlastné slovo vo vzťahu k politikom (našim i európskym), ktorí ho pošľapávajú pri každom druhom rohu, tak to teda nie. V tomto zmysle neľutujem vôbec nič. Európa by sa mala zamyslieť, kam to pošľapávanie vedie, ako ctí vlastné pravidlá. Veľmi múdro hovorili starí Rimania: „Clara pacta boni amici“ a tiež „ pacta sunt servanda“, teda „jasné dohody – dobré priateľstvo“ a  „čo je dohodnuté, má platiť“. A ak platí, tak platí, a ak ho pošliapeme a tvárime sa, že nič sa nedeje, tak sme úbohí a trápni. Trvalý euroval dramaticky porušuje prijatú, platnú a v príslušnom paragrafe nikým nenovelizovanú európsku ústavu. A všetci veľkí sú nad takúto „drobnosť“ celkom povznesení!

Kto je teda na vine za návrat Fica? Bugár a Radičová, z ktorých prvý navrhol spojiť hlasovanie, alebo SaS a traja členovia OKS, ktorí odmietli Euroval, a tým vyslovili aj nedôveru vlastnej vláde?

To je kardinálna otázka. Ak o piatej poobede deň pred hlasovaním informovala Iveta Radičová Richarda Sulíka, ako predsedu parlamentu a predsedu SaS, že nespojí hlasovania (a on tú sms-ku má), tak je fakt, že na druhý deň to už neplatilo. Radičová sa dala donútiť k zmene postoja, tak ako sa dal možno dal donútiť Fero Šebej a všetci tí, ktorí ešte pol roka predtým hovorili, že „nikdy“. My sme sa donútiť nedali.

Keby hlasovanie prebehlo tak, že odmietneme euroval, tak bude na sociálnodemokratickej strane zvanej Smer, členovi Socialistickej internacionály, nezmazateľný biľag, že sú jediní socialisti v Európe, ktorí utopili euroval. Ja som zvedavý, či Fico, ktorý pred socialistickými bojovými druhmi síce ustál Slotu v koalícii s Mečiarom, by ustál toto. Podľa mňa ťažko. Tejto záťaži ho bolo treba vystaviť. Ak Iveta Radičová chcela ukončiť svoje životné trápenie vo funkcii premiérky, o ktorom nepochybujem a súcitím s ňou, mohla to urobiť akýmkoľvek prijateľným spôsobom. Ale urobiť to takto a potom ešte obviňovať tých, ktorí len hovorili, že urobia to, čo urobili a nedali sa vydierať, je podľa mňa takmer nemravné.

Takže v pozadí toho tlaku a zmeny názorov a  spojenia dvoch hlasovaní vidíte Smer?

Nie, Smer v pozadí nevidím. Naopak, podľa mňa tú hlavu si koalícia v réžii pani premiérky, odrezala sama, obložila ju šalátom a oblohou a doniesla ju Ficovi na striebornej tácni, ako hlavu Jána Krstiteľa. Lenže Jána Krstiteľa museli sťať a tí členovia koalície, ktorí prijali spojenie hlasovaní sťali koalíciu sami.

Ste vzdelaný,  rozhľadený človek, bojovník proti komunizmu. Nie je vám ľúto, v akom stave sa súčasná slovenská pravica nachádza?

Súčasná slovenská pravica si vždy mala uvedomiť, že jej volič nie je poslušný. Jej voličovi nestačí ukázať Smer, a on tam bude šliapať. On je kritickejší – na rozdiel od Mečiarových a Slotových  a dnes už celkom evidentne i Ficových voličov, ktorým masové kradnutie hmotných statkov a rozkrádanie zdrojov pochádzajúcich od daňových poplatníkov dlhé roky nevadili. Pravicový volič je proste kritický. Pravicovému voličovi sa po istej chvíli prestali páčiť spôsoby ako sa vládlo i ako sa, hoc i v menšom rozsahu ale predsa – kradlo. Cesta pravice k lepšiemu postaveniu je v tom, že sa zbaví týchto (ne-)spôsobov, keď bude slúžiť občanom, nie prisvojovať si verejné zdroje. To je podľa mňa cesta. Sám sa jej snažím držať.

Otázka je, na čom pozitívnom sa môžu dohodnúť. Ak sa dohodnú na ekonomickej slobode, malých zásahoch štátu, ktorý nebude chcieť všetko regulovať, na vymožiteľnosti práva, poctivom platení daní, tak potom všetko ostatné, i všetky „zásadné rozdiely“ sú len šľahačkou na torte a otázkou zostane, či tam navrch dáme po dohode kúsok mandarínky alebo malinu. Ale to už nebude nosné. Len na tomto základnom musí byť zhoda, hlavne na tom, že sa nebude nikde kradnúť.

A dá sa to uskutočniť bez zmeny lídrov, ktorí súčasnú pravicu predstavujú?

Ľudia nedokážu pochopiť, že jediný, kto môže vyhodiť tých „zlých“, sú oni sami. Odmietam však plošné tvrdenie, že všetci kradnú. Božechráň, všetci nekradnú. Len málo stačí na zlý dojem. Výmena lídrov má nastať tlakom verejnej mienky, nie spásonosným zásahom straníckych centrál. Žiaľbohu – musím povedať – akokoľvek to ľud nerád počuje, ľud nevyvíja dostatočný, ba skôr nijaký tlak. Ľud síce pohŕda parlamentom a poslancami, no nechápe, že je to jeho dokonalý obraz v zrkadle. Každý volič tam má „svojich“ poslancov. Každý má toho, čo je ako on, to, čo si vybral.

Ak si niekto roky rokúce vyberal Mečiara a Rezeša či Slotu , tak jednoducho sa nemôžeme hnevať, že bol Mečiar v politike, pretože Mečiar mal oprávnene pocit, že ho ľudia chcú. Politici, ktorí reprezentujú svoj hodnotový svet, ktorí ľudu „predviedli“, nemali problém byť znova a znova zvolení. Ľud nadáva na to, čo si zvolil – ale to je smiešne… To je tak, ako keby muž nadával: ktorý blbec mi vybral túto (zlú) manželku, alebo manželka: ktorý debil mi vybral tohto manžela? Neboli pri tom? Vnútili im ho (ju) pred oltárom? Mlátili Vás, aby ste sa vzali?

Koho budete voliť v najbližších župných voľbách v Bratislave?

To mám pomerne jednoduché. Budem voliť spoločného pravicového kandidáta Pavla Freša a osobne podporím niekoľkých poslancov, ktorí sú prísľubom lepšej politiky. Voličom by som odkázal jedno: vždy  môžeš preferovať, vždy si môžeš vybrať. Vyžaduje si to len to, aby si sledoval trochu dianie a potom tomu mohol pristúpiť zodpovedne. Ak nehlasuje so zlodejmi a za nejaké „odrby“, tak si tým píše dobrý príbeh. Nie je problém na tejto kandidátke nájsť ľudí, ktorým dám svoj hlas s dobrým pocitom, že je to v poriadku.

Váš doterajší životný príbeh je bohatý. Hovorí o občianskej, politickej a akademickej ceste životom. Na ktorý ste najviac hrdý?

Ani by som nepovedal, že mám byť na niečo veľmi hrdý. Trochu som snáď hrdý som na to, že mám svoj názor a niesol som ho spolu s priateľmi takmer vždy v menšine, takmer vždy proti tlaku a nepoprel som ho. Mať takýto dobrý pocit je – dobrý dôvod na hrdosť. Mám pocit, že som prežil ten politický i občiansky život ako čestný a nekradnúci človek. Niekto si povie: Bože môj, to má byť úspech? Vlastne nemá. Ale pravda je, že keď sa v politike pozriem okolo seba tak vidím i iné príbehy. To mi dáva pocit vnútorného pokoja a dodáva odvahu vstať a povedať komukoľvek do očí čokoľvek, čo si myslím, že je pravda a nemusím sa báť, že na mňa niečo „vytiahnu“.

Moja zlatá žena nikdy nechcela kabelky od Vuittona, ani 4×4 Hummer alebo najnovší krížnik značky BMW a nechcela ani vilu.  Mám milovanú a milujúcu manželku a deti. Čo ja chcem od života?

Aký je dnes najväčší problém Slovenska, s ktorým zápasí?

Problém Slovenska je, že – a to je aj problém Európy – sa postupne stávame nárokovou spoločnosťou, že ľudia si slobodu a demokraciu vysvetľujú ako nároky, a  oveľa menej ako zodpovednosť: voči svojej rodine, voči sebe, ale aj voči spoločnosti, od ktorej zároveň kde-čo očakávajú. Že ľudia neustále čakajú, že niekto za nich vyrieši chyby, omyly, zlé rozhodnutia.

Druhý problém je, že sa po skončení komunizmu neuťalo  „pravidlom“, podľa ktorého kto nekradne, okráda svoje deti. My sme sa naučili byť tak nejako byť pripravený urobiť krok bokom. Nedokázali sme odvrhnúť evidentných zlodejov, tých, čo zneužívali svoje postavenie na každom kroku. Kliatba obdivu zbojníkov nás neopúšťa – kedysi ich aspoň vešali. To „akceptovanie“ zla nie je dobré. Viem si prestaviť, že existujú krajiny, kde výskyt takéhoto spôsobu myslenia, výskyt korupcie, výskyt toho byť pripravený korumpovať a prijať – nechať sa korumpovať, je oveľa nižší. To považujem za veľkú biedu Slovenska.

S Petrom Osuským sa rozprával Zsolt Király

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

 3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom

4. Peter Osuský. Mám čistý štít

Hlasovanie o eurovale je pre neho dôkazom, že existujú ľudia, ktorí držia slovo. Tvrdí, že pád Radičovej vlády si koalícia zapríčinila sama a cestu pravice k lepšiemu  vidí v slúžení občanom. Problém Slovenska je podľa neho v tom, že ľudia čakajú, že niekto za nich vyrieši chyby. Rozprávali sme sa s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Petrom Osuským.

Druhá časť rozhovoru. (Prvú si môžete prečítať tu)

Prejdime v krátkosti na súčasnú politickú situáciu. OKS mala dlhodobo povesť malej, no veľmi údernej strany, ktorá v niekoľkých volebných cykloch veľmi úspešne formovala verejnú mienku na Slovensku a prichádzala so zaujímavými reformnými myšlienkami. Toto mužstvo sa však pred predčasnými voľbami v roku 2012 rozpadlo. Viacerí vaši elitní hráči dostali angažmán inde. Vy ste skončili v SaS, pán Šebej v Moste – Híd, Ondrej Dostál a Peter Zajac zostali v OKS. Čo vás tak rozdelilo?

Nič. Ten myšlienkový svet sa nám nijako nezmenil aj  keď je dnes Ondro Dostál v OKS a ja som v SaS. Rozhodne som netušil, ako zle skončí projekt účasti OKS na kandidátke Igora Matoviča. Mne sa OľaNo ako alternatíva nepáčilo. Blízkosť OKS a SaS je zrejmá a neprejavila sa len v jedinom hlasovaní o trvalom eurovale. SaS „má“ Hayekovu nadáciu.  OKS „má“ Konzervatívny Inštitút M. R. Štefánika. Keby sa jedni presťahovali k druhým a vylosovali názov myšlienkovo sa výrazne prekryjú. Aj keď sa jedni nazývajú liberáli, a druhí konzervatívci, v ekonomickom chápaní sveta je úplná zhoda, takže my sme sa nerozdelili myšlienkovo.

My sme sa  rozdelili pre rôznu stratégiu, možno i pre môj subjektívny pocit, že Igor Matovič nie je to pravé orechové. A veľmi ma mrzí, že sa to potvrdilo. Ja som chcel, aby boli Martin Mojžiš, Peter Zajac, Ondrej Dostál, Vladimír Palko, František Mikloško a profesor Brunovský (z FMFI UK) členovia parlamentu. A že to takto skončí, to som si ozaj ani v zlom sne nemyslel, mal som len proste pocit, že ten „druhý“ projekt nebol dosť solídny.

   

Tvrdíte, že hlasovanie, ktoré zapríčinilo pád Radičovej vlády, čiže postaviť sa 16 krajinám eurozóny  pri hlasovaní o eurovale, bolo hviezdnou chvíľou SaS. Ak sa na to pozeráte takto s časovým odstupom, neľutujete už to celé?

Ani sekundu. Ani sekundu to neľutujem, naopak je to pre mňa len dôkazom, že ešte existujú ľudia, ktorí vedia držať slovo. Viete, ten koreň problémov EÚ je v tom, že Európa v tomto zmysle prehnito nedrží vlastné slovo. Keď EÚ vymyslela euroústavu na päťsto strán, tak bol som jedným z tridsiatich signatárov podnetu na ústavný súd, že nesmie byť prijatá  hlasovaním v parlamente, ale musí byť schvaľovaná v referende ako  to bolo vo Francúzsku, v Holandsku či v Írsku. Ústavný súd uznal naše námietky, ale povedali nám zhruba toľko, že sorry chlapci, ale už nie je o čom.

My sme zbytočnej európskej ústave oponovali. Domnievam sa, že 27 či 28 krajín, ktoré majú demokratické ústavy, ktoré uznávajú ostatných dvadsiatich siedmich za demokratické, nemajú čo mať ešte jednu inú ústavu. Ak ja mám ľutovať, že som nepošliapal vlastné slovo vo vzťahu k politikom (našim i európskym), ktorí ho pošľapávajú pri každom druhom rohu, tak to teda nie. V tomto zmysle neľutujem vôbec nič. Európa by sa mala zamyslieť, kam to pošľapávanie vedie, ako ctí vlastné pravidlá. Veľmi múdro hovorili starí Rimania: „Clara pacta boni amici“ a tiež „ pacta sunt servanda“, teda „jasné dohody – dobré priateľstvo“ a  „čo je dohodnuté, má platiť“. A ak platí, tak platí, a ak ho pošliapeme a tvárime sa, že nič sa nedeje, tak sme úbohí a trápni. Trvalý euroval dramaticky porušuje prijatú, platnú a v príslušnom paragrafe nikým nenovelizovanú európsku ústavu. A všetci veľkí sú nad takúto „drobnosť“ celkom povznesení!

Kto je teda na vine za návrat Fica? Bugár a Radičová, z ktorých prvý navrhol spojiť hlasovanie, alebo SaS a traja členovia OKS, ktorí odmietli Euroval, a tým vyslovili aj nedôveru vlastnej vláde?

To je kardinálna otázka. Ak o piatej poobede deň pred hlasovaním informovala Iveta Radičová Richarda Sulíka, ako predsedu parlamentu a predsedu SaS, že nespojí hlasovania (a on tú sms-ku má), tak je fakt, že na druhý deň to už neplatilo. Radičová sa dala donútiť k zmene postoja, tak ako sa dal možno dal donútiť Fero Šebej a všetci tí, ktorí ešte pol roka predtým hovorili, že „nikdy“. My sme sa donútiť nedali.

Keby hlasovanie prebehlo tak, že odmietneme euroval, tak bude na sociálnodemokratickej strane zvanej Smer, členovi Socialistickej internacionály, nezmazateľný biľag, že sú jediní socialisti v Európe, ktorí utopili euroval. Ja som zvedavý, či Fico, ktorý pred socialistickými bojovými druhmi síce ustál Slotu v koalícii s Mečiarom, by ustál toto. Podľa mňa ťažko. Tejto záťaži ho bolo treba vystaviť. Ak Iveta Radičová chcela ukončiť svoje životné trápenie vo funkcii premiérky, o ktorom nepochybujem a súcitím s ňou, mohla to urobiť akýmkoľvek prijateľným spôsobom. Ale urobiť to takto a potom ešte obviňovať tých, ktorí len hovorili, že urobia to, čo urobili a nedali sa vydierať, je podľa mňa takmer nemravné.

Takže v pozadí toho tlaku a zmeny názorov a  spojenia dvoch hlasovaní vidíte Smer?

Nie, Smer v pozadí nevidím. Naopak, podľa mňa tú hlavu si koalícia v réžii pani premiérky, odrezala sama, obložila ju šalátom a oblohou a doniesla ju Ficovi na striebornej tácni, ako hlavu Jána Krstiteľa. Lenže Jána Krstiteľa museli sťať a tí členovia koalície, ktorí prijali spojenie hlasovaní sťali koalíciu sami.

Ste vzdelaný,  rozhľadený človek, bojovník proti komunizmu. Nie je vám ľúto, v akom stave sa súčasná slovenská pravica nachádza?

Súčasná slovenská pravica si vždy mala uvedomiť, že jej volič nie je poslušný. Jej voličovi nestačí ukázať Smer, a on tam bude šliapať. On je kritickejší – na rozdiel od Mečiarových a Slotových  a dnes už celkom evidentne i Ficových voličov, ktorým masové kradnutie hmotných statkov a rozkrádanie zdrojov pochádzajúcich od daňových poplatníkov dlhé roky nevadili. Pravicový volič je proste kritický. Pravicovému voličovi sa po istej chvíli prestali páčiť spôsoby ako sa vládlo i ako sa, hoc i v menšom rozsahu ale predsa – kradlo. Cesta pravice k lepšiemu postaveniu je v tom, že sa zbaví týchto (ne-)spôsobov, keď bude slúžiť občanom, nie prisvojovať si verejné zdroje. To je podľa mňa cesta. Sám sa jej snažím držať.

Otázka je, na čom pozitívnom sa môžu dohodnúť. Ak sa dohodnú na ekonomickej slobode, malých zásahoch štátu, ktorý nebude chcieť všetko regulovať, na vymožiteľnosti práva, poctivom platení daní, tak potom všetko ostatné, i všetky „zásadné rozdiely“ sú len šľahačkou na torte a otázkou zostane, či tam navrch dáme po dohode kúsok mandarínky alebo malinu. Ale to už nebude nosné. Len na tomto základnom musí byť zhoda, hlavne na tom, že sa nebude nikde kradnúť.

A dá sa to uskutočniť bez zmeny lídrov, ktorí súčasnú pravicu predstavujú?

Ľudia nedokážu pochopiť, že jediný, kto môže vyhodiť tých „zlých“, sú oni sami. Odmietam však plošné tvrdenie, že všetci kradnú. Božechráň, všetci nekradnú. Len málo stačí na zlý dojem. Výmena lídrov má nastať tlakom verejnej mienky, nie spásonosným zásahom straníckych centrál. Žiaľbohu – musím povedať – akokoľvek to ľud nerád počuje, ľud nevyvíja dostatočný, ba skôr nijaký tlak. Ľud síce pohŕda parlamentom a poslancami, no nechápe, že je to jeho dokonalý obraz v zrkadle. Každý volič tam má „svojich“ poslancov. Každý má toho, čo je ako on, to, čo si vybral.

Ak si niekto roky rokúce vyberal Mečiara a Rezeša či Slotu , tak jednoducho sa nemôžeme hnevať, že bol Mečiar v politike, pretože Mečiar mal oprávnene pocit, že ho ľudia chcú. Politici, ktorí reprezentujú svoj hodnotový svet, ktorí ľudu „predviedli“, nemali problém byť znova a znova zvolení. Ľud nadáva na to, čo si zvolil – ale to je smiešne… To je tak, ako keby muž nadával: ktorý blbec mi vybral túto (zlú) manželku, alebo manželka: ktorý debil mi vybral tohto manžela? Neboli pri tom? Vnútili im ho (ju) pred oltárom? Mlátili Vás, aby ste sa vzali?

Koho budete voliť v najbližších župných voľbách v Bratislave?

To mám pomerne jednoduché. Budem voliť spoločného pravicového kandidáta Pavla Freša a osobne podporím niekoľkých poslancov, ktorí sú prísľubom lepšej politiky. Voličom by som odkázal jedno: vždy  môžeš preferovať, vždy si môžeš vybrať. Vyžaduje si to len to, aby si sledoval trochu dianie a potom tomu mohol pristúpiť zodpovedne. Ak nehlasuje so zlodejmi a za nejaké „odrby“, tak si tým píše dobrý príbeh. Nie je problém na tejto kandidátke nájsť ľudí, ktorým dám svoj hlas s dobrým pocitom, že je to v poriadku.

Váš doterajší životný príbeh je bohatý. Hovorí o občianskej, politickej a akademickej ceste životom. Na ktorý ste najviac hrdý?

Ani by som nepovedal, že mám byť na niečo veľmi hrdý. Trochu som snáď hrdý som na to, že mám svoj názor a niesol som ho spolu s priateľmi takmer vždy v menšine, takmer vždy proti tlaku a nepoprel som ho. Mať takýto dobrý pocit je – dobrý dôvod na hrdosť. Mám pocit, že som prežil ten politický i občiansky život ako čestný a nekradnúci človek. Niekto si povie: Bože môj, to má byť úspech? Vlastne nemá. Ale pravda je, že keď sa v politike pozriem okolo seba tak vidím i iné príbehy. To mi dáva pocit vnútorného pokoja a dodáva odvahu vstať a povedať komukoľvek do očí čokoľvek, čo si myslím, že je pravda a nemusím sa báť, že na mňa niečo „vytiahnu“.

Moja zlatá žena nikdy nechcela kabelky od Vuittona, ani 4×4 Hummer alebo najnovší krížnik značky BMW a nechcela ani vilu.  Mám milovanú a milujúcu manželku a deti. Čo ja chcem od života?

Aký je dnes najväčší problém Slovenska, s ktorým zápasí?

Problém Slovenska je, že – a to je aj problém Európy – sa postupne stávame nárokovou spoločnosťou, že ľudia si slobodu a demokraciu vysvetľujú ako nároky, a  oveľa menej ako zodpovednosť: voči svojej rodine, voči sebe, ale aj voči spoločnosti, od ktorej zároveň kde-čo očakávajú. Že ľudia neustále čakajú, že niekto za nich vyrieši chyby, omyly, zlé rozhodnutia.

Druhý problém je, že sa po skončení komunizmu neuťalo  „pravidlom“, podľa ktorého kto nekradne, okráda svoje deti. My sme sa naučili byť tak nejako byť pripravený urobiť krok bokom. Nedokázali sme odvrhnúť evidentných zlodejov, tých, čo zneužívali svoje postavenie na každom kroku. Kliatba obdivu zbojníkov nás neopúšťa – kedysi ich aspoň vešali. To „akceptovanie“ zla nie je dobré. Viem si prestaviť, že existujú krajiny, kde výskyt takéhoto spôsobu myslenia, výskyt korupcie, výskyt toho byť pripravený korumpovať a prijať – nechať sa korumpovať, je oveľa nižší. To považujem za veľkú biedu Slovenska.

S Petrom Osuským sa rozprával Zsolt Király

Ďalej odporúčame:

1. Andrej Kiska: Ľudia by sa mali dobre cítiť v štáte, v ktorom žijú

2. Ján Čarnogurský: pre politika je dobré zažiť väzenie

 3. Radoslav Procházka: Idem do riskantného súboja s otvoreným koncom

4. Peter Osuský. Mám čistý štít